Zložité vzťahy Ruska so spojencami – Putinov model integrácie post-sovetskych republík nezabránil odcudzeniu od Moskvy

Rozpad Sovietskeho zväzu bol dôsledkom nedostatkov spoločenského systému, ale nešlo o výsledok porážky vo vojne. Väčšina občanov Ruska nepovažuje za spravodlivé niektoré dôsledky tohto kolapsu, a sú naklonení procesu, ktorý má viesť k „re-etablovaniu“ Ruska ako globálnej veľmoci. Predstavitelia susedných štátov vnímajú tento vývoj ako prejav „imperiálnych ambícií“ Moskvy a reagujú náznakmi rusofóbneho odporu a snažia sa orientovať na iné globálne mocenské centrá. Prezident Vladimír Putin sa pokúsil zorganizovať aspoň niečo, čo sa podobá na ZSSR, ale jeho integračný model nespája národy a vedie k prehĺbeniu odcudzenia ich elít od Ruska. Preto sa v Moskve začína hovoriť o potrebe pragmatickej politiky voči súčasným spojencom, teda ak chcú od Ruska ekonomické výhody a vojenskú ochranu, mali by za to platiť „politickou vernosťou“ a „neobťažovať“ ruskojazyčné minority a vytláčať ruský jazyk.

Zástupca riaditeľa Ústavu politickej a vojenskej analýzy Alexander Chramčichin uverejnil v denníku Nezavisimaja gazeta úvahu o geopolitickej osamelosti Ruska a potrebe pragmatickejšej politiky Moskvy vo vzťahoch so spojencami. Autor pripomína, akú „mini-hystériu“ spôsobilo v Rusku rozhodnutie Astany v apríli 2018 poskytnúť Washingtonu právo na využívanie kaspických prístavov Aktau a Kuryk v rámci tzv. afganského tranzitu. Politické vášne však nedosiahli úrovne spred šiestich rokov, keď „vlastenecká verejnosť“ sa postavila proti „základni NATO“ v Uljanovsku, pričom opakovane boli vyslovované a písané frázy o „americkom námorníctve v Kaspiku“. Rovnako padlo veľa slovo o „zrade Kazachstanu“. Inak autor pripomína, že afganská operácia Spojených štátov je výhodná pre Rusko, a preto brániť tzv. afganskému tranzitu by bolo – mierne povedané – krátkozraké.

Ruský analytik poznamenáva, že je zložité nevšimnúť si politiku „multivektora“ v Kazachstane, jeho neustále manévrovanie medzi Moskvou, Washingtonom, Pekingom, Ankarou a Rijádom. Ešte ťažšie je nevidieť Nurstultanom Nazarbajevom nedávno iniciovaný prechod kazašského jazyka z cyriliky na latinku. Podľa slov Chramčichina jazyk bol hlavným zdrojom  „našej mäkkej sily“ za hranicami Ruska, takže tento „úder“ bol mimoriadne citeľný. Podobný charakter má tiež celý rad legislatívnych iniciatív a upevnenie „večnej“ nezávislosti krajiny. Autor podotýka, že v najdôležitejších a zásadných geopolitických otázkach pre Moskvu (Krym, Ukrajina, Sýria) Astana sa častejšie v Organizácii Spojených národov zdržala hlasovanie, než solidarizovala v Ruskom.

Ešte zložitejšie vyzerá to, čo sa deje v Bielorusku, všetko je tam horšie, ako v Kazachstane. V skutočnosti je to „svojská Ukrajina-light“ – bez rusofóbie na úrovni štátnej politiky (len bez takého hysterického náreku ako na Ukrajine). Je veľmi symbolické, že vo vzťahu ku konfliktu medzi Moskvou a Kyjevom zaujíma Minsk pozíciu, ktorá nie je ani neutrálna, ale zjavne proukrajinská – až po dodávky zariadení a techniky pre ukrajinské ozbrojené sily. Jediná vec, za ktorú prezident Alexander Lukašenko vážne kritizoval režim v Kyjeve, je to, že odmietol bojovať za Krym. Analytik poznamenáva, že čím horšie sú vzťahy medzi Západom a Moskvou, tým lepšie sú medzi Západom a Minskom, čo označil za pokrytectvo Západu, ktorý označoval Lukašenka za „posledného diktátora Európy.“

Ďalší člen Euroázijskej ekonomickej únie – založenej z iniciatívy prezidenta Vladimíra Putina – je Arménsko, ktoré sa na oficiálnej úrovni, aj po nedávnej zmene vlády, snaží demonštrovať lásku a priateľstvo s Ruskom. Intenzita protiruskej propagandy v arménskej spoločnosti je však mimoriadne silná a úplne porovnateľná s ukrajinskou propagandou. Moskva považuje za vojenskú alianciu Organizáciu dohody o kolektívnej bezpečnosti (CSTO), ale záväzky vzájomnej obrany v praxi nefungujú. Príkladom je konflikt v Karabachu, kde islamsko-turkický Kazachstan a ortodoxno-slovanské Bielorusko podporujú Arménsko, ale nie členskú krajinu Azerbajdžan – a Rusko zachováva neutrálnu pozíciu. Podľa Chramčichina iba tri krajiny môže Rusko považovať za svojich spojencov: Abcházsko, Južné Osetsko a Sýriu, ktorých existencia na 100 % závisí od Moskvy. A Čínu možno považovať za spojenca Ruska iba v stave „mimoriadneho duševného rozpoloženia.“