Židovská žena z domácnosti, ktorá sa stala sovietskou jadrovou superšpiónkou – prezident Vladimír Putin ju označil za superagenta GRU

V tichej dedinke Cotswolds Great Rollright na juhovýchode Anglicka v roku 1944 vyšla zo svojej chalupy štíhla a neobvykle elegantná žena v domácnosti, aby sa vydala na bežnú prechádzku na bicykli. Oddaná trojnásobná matka, pozorná manželka a priateľská suseda, Soňa Burtonová zrejme symbolizovala britskú domácnosť na vidieku. Soňa však namiesto chodenia po obchodoch so svojou prídelovou knižkou mierila na vidiek do grófstva Oxfordshire, aby získala vedecké tajomstvá od jadrového fyzika. Tajomstvá, ktoré by Sovietskemu zväzu umožnili zostrojiť atómovú bombu. Soňa Burtonová mala ďaleko od poslušnej gazdinky v domácnosti; bola oddanou komunistku, plukovníčkou sovietskej vojenskej rozviedky a špiónku, ktorá riskovala život, aby Sovietsky zväz nezaostal v pretekoch v jadrovom zbrojení. Až po jej smrti v roku 2000 vo veku 93 rokov v Berlíne ruský prezident Vladimír Putin ju pochvalne označil za „superagenta vojenskej rozviedky.“

Minulého roku známy britský spisovateľ špionážnej literatúry faktu Ben Macintyre vydal knihu podrobne popisujúcu život tejto odvážnej ženy pod názvom „Agentka Soňa.“ Nedávno vydali jej preklad v Izraeli do hebrejského jazyka, a preto sa knihe venoval aj izraelský denník Haaretz. Autor recenzie vydania knihy v hebrejčine v izraelskom denníku pripomína, že  Ursula Kuczynski bola matkou na plný úväzok, kým ju stretnutie v Šanghaji nepremenilo na „Soňu“. Jej životopisec Ben Macintyre popisuje kariéru židovskej špiónky KGB, ktorá vyvrcholila krádežou amerických atómových tajomstiev. V roku 1935 sa špiónka „Soňa“ – skutočným menom Ursula Maria Kuczynski – ocitla v takmer neskutočnej situácii. V predvečer nástupu na novú špionážnu misiu v mene Sovietskeho zväzu zistila, že je tehotná, čo bol dôsledok aféry s jej veliteľom v komunistickom odboji v Číne. O svojom tehotenstve porozprávala manželovi, ktorý bol tiež otcom jej prvého dieťaťa. Vyzval ju, aby išla na potrat, teda riešenie, ktoré jej navrhoval aj milenec. Keď to odmietla, obaja – manžel i milenec – si za jej chrbtom dopisovali, aby zistili, ako by ju mohli donútiť prerušiť tehotenstvo. „Soňa“ nepristúpila na ich návrh a porodila svojmu prvorodenému synovi Maikovi nevlastnú sestru. Neskôr sa jej narodil ďalší syn, ktorého priniesol jej románik s tretím mužom.

Fakty z jej životopisu potvrdzujú, že Soňa bola matkou na plný úväzok a trvala na spojení svojho nebezpečného a výnimočného povolania s výchovou detí. Čoskoro však – rovnako ako jej spravodajskí šéfovia – zistila, že to, čo pôvodne vyzeralo ako nevýhoda, je v skutočnosti opak. Príbeh ženy v domácnosti, ktorá sa nezaujíma o politiku, jej veľmi pomohol zakrývať skutočné poslanie a odvrátiť potenciálne podozrenia.  Ako neskôr podotkla: „Kojenci poskytovali dobrú legalizáciu.“ Po vydaní hebrejského prekladu knihy „Agentka Soňa“ jej autor Ben Macintyre, historik, ktorý napísal viaceré bestsellery z oblasti špionáže, konštatoval: „V histórii je veľa špióniek, ale nepoznám inú ženu, ktorá by úspešne skombinovala úlohu informátorky, kuriéra a vyššieho dôstojníka, súčasne.“ Pri písaní knihy Macintyre lokalizoval Kuczynskej deti. Každé z nich malo príbeh, ktorý bol spojený s inou kapitolou búrlivej biografie tejto oddanej agentky – Židovky, ktorá počas druhej svetovej vojny špehovala fašistov a počas studenej vojny Veľkú Britániu a Spojené štáty. Spolu s informáciami, ktoré získal,  prečítal si listy, denníky, spomienky, ktoré ona a ďalší hráči v dráme napísali. Študoval tiež spisy Nemeckého spolkového archívu, východonemeckej tajnej polície Stasi  a britskej kontrarozviedky MI5. Výsledkom tohto pátrania je príbeh, ktorý – ak by nebol podložený poznámkami pod čiarou a fotografiami – mohol by sa považovať za fikciu.

Hľadači informácií o Ursule Kuczynski v prehliadači Google to budú mať ťažké aj 21 rokov po jej smrti. Okrem jej tajných aktivít za to môže aj viacero mien, ktoré používala – vrátane Ursula Hamburger, Ursula Beurton a úplne fiktívneho mena Ruth Werner, pod ktorým neskôr písala knihy pre deti. Sotva sa o nej zmieňuje dokonca aj prieskum Izraelského centra spravodajského dedičstva o sovietskej špionáži v Británii a Nemecku. Na vrchole svojej špionážnej činnosti „Soňa“, ktorá dosiahla hodnosť plukovníka v Červenej armáde, riadila sieť komunistických špiónov v srdci britského programu jadrového výskumu a do Moskvy posielala informácie, ktoré pomohli sovietskym vedcom zostrojiť jadrovú zbraň.

Ursula Kuczynski sa narodila v roku 1907 v Berlíne, ako druhé zo šiestich detí v bohatej židovskej rodine, ktorá bola stotožnená s ľavicovými kruhmi. Jej otec bol uznávaný ekonóm a demograf Robert Kuczynski – uznávaný priekopník vo využívaní štatistických údajov na formovanie sociálnej politiky. Medzi známymi jej rodičov boli mnohí ľavicoví intelektuáli, napríklad Karl Liebknecht, ktorý bol v roku 1919 zavraždený so svojou kolegyňou Rosou Luxemburgovou; ďalšími boli uznávaná výtvarníčka Kathe Kollwitz, maliar Max Lieberman, priemyselník Walter Rathenau – ktorý by sa stal jediným židovským ministrom zahraničných vecí v histórii Nemecka -a tiež Albert Einstein. Podľa mienky Macintyrera „nebola obzvlášť veriaca Židovka, ale zničenie nemecko-židovskej komunity, holokaust, vražda mnohých členov jej rodiny – to všetko zohralo kľúčovú úlohu v jej nenávisti k nacizmu a v odhodlaní špehovať pre Sovietsky zväz.”

Vo veku šestnásť rokov – počas ťažkého obdobia Weimarskej republiky – sa prvýkrát zúčastnila demonštrácie komunistickej strany. „Modrina z policajného obušku nakoniec vybledla; jej rozhorčenie však nikdy nezmizlo, “píše Macintyre. V roku 1926, keď mala 19 rokov, oficiálne vstúpila do Nemeckej komunistickej strany. O štyri roky neskôr niekto stlačil plynový pedál na trase jej života – ktorá sa odvtedy neustále pohybovala medzi kontinentmi, krajinami a mnohými mestami, pod predpokladanými identitami a po boku rôznych mužov – a to všetko v službách ideológie. Prvou zastávkou bola Čína v roku 1930, keď sprevádzala svojho manžela Rudolfa Hamburgera, židovského architekta, ktorý bol najatý na projektovanie budov miestnej správy v Šanghaji. Kým bol jej manžel zaujatý aktivitami pri pracovnom stole, Kuczynskú zachvátil vír, ktorý na jednej strane zahŕňal nacionalistov na čele s Čankajškom a na druhej strane komunistov pod vedením Mao-Ce-tunga. Komunistom pomáhal Sovietsky zväz, ktorý považoval Čínu za dôležitý cieľ svetovej revolúcie. Ursula sa z presvedčenia pripojila ku komunistom na spravodlivej ceste utláčaného čínskeho proletariátu, ktorý pod vedením komunistov – ako  verila – zvrhne kapitalistický a imperialistický poriadok.

Do sveta špionáže ju uviedla známa americká spisovateľka žijúca v Šanghaji Agnes Smedleyová.  Macintyre ju opisuje ako „zväzok protikladov“ a okrem iných paradoxov poznamenáva, že „bola bisexuálna, ale homosexualitu považovala za liečiteľnú zvrátenosť“ a zdanlivo opovrhovala mužmi a verila, že ženy „boli zotročené inštitúciou manželstva – ale „milovala veľa mužov a bola dvakrát vydatá.“ Keď sa tieto dve ženy zoznámili, Smedleyvá už bola dôležitým ozubeným kolesom v mechanizme sovietskej špionáže a pomáhala čínskym komunistom. Kuczynska ju považovala za očarujúcu a je možné, že „ich vzťah prekročil rámec priateľstva“, aby sa stal romantickým a vášnivým. Smedleyová predstavila Kuczynskú svojmu milencovi Richardovi Sorgeovi, v tom čase skúsenému sovietskemu špiónovi v Šanghaji. Podľa Macintyra bol Jamesovi Bondovi podobný nielen svojím vzhľadom, záľubou v alkoholických nápojoch a „honbe za sukňou,“ ale i svojimi schopnosťami a odvahou. 

Stretnutie milenky americkej spisovateľky s nadšenou židovskou komunistkou jej vydláždilo cestu k tomu, aby sa sama stala špiónkou. V krátkom čase sa ženy delili nielen o milenca – aj ona bola uchvátená Sorgem – ale aj o umenie špionáže. V správach, ktoré poslal do Moskvy, uvádzal ju kódovým menom, ktoré pre ňu vybral: „Soňa.“ Zúčastnila sa špionážnych operácií v Číne, Poľsku a Švajčiarsku a nakoniec korunou jej slávy bola Veľká Británia. Žila dvojitý život. Cez deň bola mladou ženou v domácnosti, vychovávala svojho syna a nezaujímala sa o politiku. „Nikto z našich známych by si vo svojich najdivokejších snoch nepredstavoval, že by som ako matka malého dieťaťa ohrozila svoju rodinu a všetko, čo som v Číne vytvorila kontaktom s komunistami,“ povedala. „Jej sex, materstvo, tehotenstvo a očividne spoločenský domácky spôsob života tvorili perfektnú kamufláž,“ podotkol Macintyre. „Muži jednoducho neverili, že žena v domácnosti, ktorá robí raňajky z práškového vajíčka, balí desiatu svojim deťom do školy a potom sa bicykluje po vidieku, môže byť skutočným špiónom.“

Darilo sa jej, kamkoľvek prišla. Ale bola slepá voči zločinom, ktoré boli páchané pod záštitou ideológie, v ktorú verila, kvôli ktorej trpeli jej príbuzní a priatelia. Jednou z obetí bol jej prvý manžel a otec jej prvorodeného dieťaťa Hamburger, ktorého v roku 1943 v Moskve bezdôvodne zatkli a desať rokov strávil v gulagu. V roku 1937 jej tajne udelili Rád červenej zástavy, najvyššiu sovietsku vojenskú medailu vtedajšej doby. „Červená armáda tlieskala dlho a nahlas, možno preto, že som bola jediná žena,“ poznamenala potom neskôr. Takúto medailu jej udelili aj druhýkrát. O päť rokov neskôr – v roku 1942, v čase vrcholiacej 2. svetovej vojny – vstúpila Soňa do „siene slávy“ komunistickej špionáže. Udalosť sa odohrala v kaviarni oproti železničnej stanici v anglickom Birminghame, jej novom bydlisku. Kuczynska dostala hrubú tašku obsahujúcu 85 strán utajovaných dokumentov týkajúcich sa britského jadrového projektu. Ten, kto jej odovzdal tašku, bol Klaus Fuchs, nemecký fyzik, ktorý utiekol pred nacistami do Veľkej Británie. Rovnako ako ona bol zaprisahaným komunistom a rovnako ako ona z ideologických dôvodov pracoval pre Sovietsky zväz. Podľa jeho presvedčenia „ZSSR by mal mať aj vlastnú bombu.“

Prvé stretnutie medzi nimi urobilo z Fuchsa jeden z najdôležitejších zdrojov informácií pre Uršulu. „Fuchsov prenos vedeckých tajomstiev do Sovietskeho zväzu bol jedným z najkoncentrovanejších špionážnych záťahov v histórii,“ podotýka Macintyre a poznamenáva, že záťah pozostával z 570 strán správ, výpočtov, kresieb, vzorcov a diagramov týkajúcich sa vývoja jadrovej zbrane. Časť materiálu bola príliš technicky zložitá na to, aby sa dala kódovať a prenášať rádiom. V tých prípadoch to Kuczynska odovzdávala ďalej pomocou metódy rýchleho kontaktu – rýchleho prenosu dokumentov z osoby na osobu, čo by si ani vyškolený pozorovateľ nevšimol. Podľa správy sovietskej vojenskej rozviedky Fuchsovi sa v birminghamskom centre jadrového výskumu podarilo vytvoriť „plastelínové odtlačky“ na kľúče, čo mu umožnilo získať mnoho tajných dokumentov z trezorov jeho kolegov.

Fuchsovo krycie meno v sovietskej vojenskej rozviedke svedčilo o dôležitosti, ktorá mu bola pripisovaná: „Enormo [u] s.“  Fuchsova požiadavka, aby informácie, ktoré odovzdával, smerovali priamo k Stalinovi, bola splnená. V júni 1943 napríklad Stalin predložil ministrovi zahraničia Viačeslavovi Molotovovi 12 otázok o projekte atómovej bomby a požadoval okamžité odpovede. Ministerstvo zahraničných vecí postúpilo tento zoznam náčelníkovi vojenského spravodajstva, ktorý ho postúpil priamo Soni. Fuchs opäť doručil materiál a spísal bohato podrobnú správu. Následne sa Fuchs zapojil do projektu Manhattan – amerického úsilia vyrobiť prvú atómovú bombu na svete. Za oceánom bol 16. júla 1945 v púšti Nového Mexika svedkom prvého výbuchu jadrového zariadenia. O štyri roky neskôr Sovieti odpálili takmer identickú bombu, čím sa skončil monopol Washingtonu na jadrové zbrane. Fuchs bol jedným z tých, ktorí to spôsobili, a bol preto označovaný za „najväčšieho špióna jadrovej éry“.

Macintyre cituje šéfa východonemeckej špionáže Markusa Wolfa, ktorý zdôraznil, že Fuchs „najviac prispel k schopnosti Moskvy skonštruovať atómovú bombu a zmenil svetovú rovnováhu síl tým, že prelomil americký jadrový monopol“. Pracovalo s ním niekoľko špiónov, všetci už boli odhalení; posledný z nich – Oscar Seborer, elektrotechnik, ktorý pracoval v Los Alamos (a Žid) – bol odhalený len pred dvoma rokmi. Ďalším úspechom pripisovaným Soni bola infiltrácia sovietskych špiónov do americkej špionážnej operácie v nacistickom Nemecku. Podľa plánu, ktorý vypracoval americký Úrad strategických služieb (OSS) – predchodca CIA – v roku 1944, mala byť vo Veľkej Británii prijatá skupina protinacistických Nemcov, vyškolení a vybavení pokročilými komunikačnými médiami a vysadení padákmi v Nemecku, aby posielali do USA informácie o vývoji v Ríši. Kuczynskej sa podarilo získať niektorých kandidátov, ktorí zastávali komunistické názory; bolo im vysvetlené, že hoci budú pracovať pre Američanov, ich skutoční šéfovia sú v Moskve a všetku svoju činnosť vykonávajú so súhlasom Sovietskeho zväzu. Cieľom tohto kroku bolo to, aby parašutisti odovzdali Sovietskemu zväzu informácie o americkej technológii, ktorú používali. Ben Macintyre v rozhovore pre izraelský denník Haaretz uvádza, že technologickým vrcholom operácie bolo prvé použitie mobilného ručného rádiového zariadenia, ktoré umožňovalo komunikáciu zem-vzduch. Systém bol neskôr známy ako vysielačka „walkie-talkie“ – akýsi predchodca mobilného telefónu.

Sonina kariéra v špionáži mohla pokračovať až do zániku železnej opony, keby nebola prerušená v roku 1950, keď Američania a Briti odhalili Fuchsovu špionážnu činnosť. Po jeho zatknutí Soňa utiekla do východného Nemecka, kde sa usídlila vo svojom rodisku – Berlíne. Zanechala špionáž a živila sa ako autorka detských kníh. Aj keď v niektorých otázkach sa vzdala komunistickej ideológie, nikdy neoľutovala svoju špionážnu činnosť  a zostala verná „socializmu s ľudskou tvárou.“ Jeden z najvyšších predstaviteľov sovietskej vojenskej rozviedky GRU údajne o nej povedal: „Keby sme boli mali v Anglicku päť Soní, vojna by sa bola skončila skôr.“