Z maľovania „ružovej budúcnosti“ naskakuje „husia koža“ – averzia voči Robertovi Ficovi na vládnutie nestačí

V súvislosti so špekuláciami o budúcej vláde Slovenskej republiky – ktorá vznikne po parlamentných voľbách 29. februára 2020 – komentátori a analytici pri predbežnom hodnotení programových dokumentov súčasnej opozície konštatovali, že otázna je realizovateľnosť niektorých deklarovaných predsavzatí. Pochybnosti sa týkajú predovšetkým riešení a projektov, ktoré predpokladajú rozsiahle investície. Odborníkom nestačí populistické vysvetlenie, že peniaze sa nájdu, ak sa potlačí korupcia a nebude sa kradnúť. Takýto zjednodušený prístup k otázke budúcich zdrojov na uskutočnenie gigantických predsavzatí ignoruje fakt, že na splnenie predvolebných sľubov štát potrebuje viac, než sú len prostriedky, získané systémovými opatreniami proti korupcii a nezákonnému obohacovaniu. Okrem toho situáciu v najbližšom období bude komplikovať skutočnosť, že globálna ekonomika sa ocitla už na prahu recesie a epidémia koronavírusu, ako aj iné okolnosti neveštia pre svetové hospodárstvo optimistickú fázu ekonomického cyklu.

Keď v ekonomických otázkach odborne čo i len trochu „podkutý“ človek počúval v predvolebných súbojoch podaktorých politikov – a to nielen ekonomického analfabeta Andreja Danka – tak mu naskakovala „husia koža“ z maľovania „ružovej budúcnosti“ – napríklad plnej štátom garantovaných nájomných bytov a lacného prenájmu štátnych áut pre každú rodinu. V kontexte s predvolebnými sľubmi prikrášlenými vábivými slovíčkami vo volebných programoch najlepšie obstojí strana Sloboda a Solidarita – či sa to niekomu páči alebo nie – pretože jej program nesľubuje „modré z neba“ a vychádza z parametrov ekonomického potenciálu Slovenska. Predsedovi SaS možno vyčítať jeho „vysedávanie“ na „raňajkách“ s Mariánom Kočnerom i jeho zúženú sociálnu optiku pri pohľade na každodenné problémy obyčajných ľudí, ale vďaka jeho odbornej erudovanosti SaS prišla do predvolebného súboja s kvalifikovaným programom reflektujúcim fakty.

Opoziční voliči – tak ako aj ostatní – v minimálnej miere študovali volebné programy politických strán, ale zaiste očakávajú, že nová vláda sa bude snažiť, aby aspoň čiastočne naplnila to, čo lídri opozičných subjektov sľubovali pred kamerami televízie. Z týchto sľubov najjednoduchšie sa budú realizovať tie, na ktoré nebudú potrebovať peniaze. Začnú teda robiť poriadky v orgánoch činných v trestnom konaní, aby mohli brať na zodpovednosť všetkých, ktorí doteraz porušovali zákon. Nebude to tak jednoduchý proces, ako sa to azda na prvý pohľad môže zdať nezainteresovanému pozorovateľovi. Slovensko totiž dlhodobo trpí rakovinou „zažratej“ korupcie, klientelizmom a partokraciou – a to už od čias vlády Vladimíra Mečiara, rozvíjajúcou sa v ére premiéra Mikuláša Dzurindu i počas krátkeho pôsobenia kabinetu Ivety Radičovej. Žiada sa tiež pripomenúť, že v podmienkach právneho štátu – ktorý je členom Európskej únie – sa nedajú tak jednoducho robiť „čistky“, ako sa to nedávno vykrikovalo z tribún.

Podmienky vládnutia koalície, ktorú sa parlamentných voľbách pokúsi vytvoriť opozícia, budú zložité nielen tým, že môže to byť mnohopočetný konglomerát politicky rôznorodo profilovaných subjektov s rozličným uhlom pohľadu na aktuálne spoločenské problémy. Komplikácie ich budúceho vládnutia do určitej miery totiž ovplyvní mentálna i intelektuálna nesúrodosť politikov, ktorí vytvoria koalíciu. Doteraz ich spájala predovšetkým politická averzia voči Robertovi Ficovi, ale aj tak niektorí nedokázali potlačiť vzájomné animozity voči sebe i pocit nadradenosti nad partnermi. A teraz sa ich volebné preferencie vyvinuli tak, že na čele vládneho kabinetu by mal stáť politik, ktorého podceňovali a zo svojich mocenských kalkulácií ešte ani nie pred pol rokom odpisovali. Okrem toho tzv. demokratický opozičný blok musí počítať aj s tým, že bude odkázaný na subjekt, ostrakizovaný pre jeho náklonnosť ku krajne pravicovým politikom, ako sú Matteo Salvini a Marine Le Penová.

Spoločenskú atmosféru na Slovensku po parlamentných voľbách ovplyvní nielen postup pri zostavovaní novej vlády, ale aj miera sebareflexie doteraz najsilnejšej parlamentnej strany Smer-SD. Pod vedením Roberta Fica dosiahla nielen opakované volebné víťazstvá a vytvorila si stabilný elektorát, ale narazila aj na úskalia mocenskej pýchy a stratila kontakt s realitou. Zatiaľ pokračuje v politike zjednodušeného projektu tzv. sociálneho štátu, ktorí napodobňujú aj populistickí politici iných strán. Doteraz sa v strane nenašlo dosť odvážnych ľudí, ktorí by otvorene povedali, že Robert Fico prestáva byť perspektívnym partnerom elít rozhodujúcich o smerovaní Slovenska. Už výsledok župných volieb v novembri 2017 bol varovným signálom, že strana Smer-SD sa ocitla na historickej križovatke, avšak v strane chýbajú sociálni demokrati, ktorí by ju zbavili korporátnych parazitov a oportunisti ponechávajú jej elektorát napospas erózii iných populistov.