Výstredná, hysterická politika prestáva ľudí baviť – a prekáža racionálnej kritike aktuálnych problémov Slovenska

V posledných mesiacoch sme svedkami toho, ako sa Slovensko stále hlbšie a hlbšie zabára do bahna politickej nevraživosti, poloprávd a argumentačnej plytkosti, ktorá zamoruje priestor verejnej komunikácie a vyvoláva v spoločnosti skepsu a nedôveru v budúcnosť. V takomto kontexte je výstižná charakteristika bývalého ministra školstva Juraja Draxlera, ktorý nedávno napísal, že „výstredná, hysterická politika prestáva ľudí baviť.“

Racionálna kritika aktuálnych spoločenských problémov klesla na úroveň krčmových hádok, v ktorých sa obvykle nedostatok rozumných argumentov nahrádza vulgárnymi pejoratívami alebo jednoducho urážkami. Opozičné elity – až na zriedkavé výnimky – trpia deficitom kultivovaných osobností a vodcov s prirodzenou autoritou. Chýbajú im kriticky premýšľajúci politici, ktorí sa dokážu vcítiť do každodenných problémov obyčajných ľudí a nevydávajú sa za apoštolov „jedinej neomylnej  pravdy.“  Uvedený problém nie je daný tým, že by v opozičnom tábore neboli schopní ľudia, ale je dôsledkom autoritárskeho modelu opozičných politických subjektov, ktorý bráni tomu, aby sa do ich vedenia presadili osobnosti, schopné robiť politiku s efektívnejším vplyvom na potenciálnych voličov.  Často sa ako príklad vodcu s neotrasiteľnou pozíciou spomína predseda strany Smer – SD Róbert Fico, ale stačí si spomenúť, že škandálmi „opradený“ predseda SaS Richard Sulík doteraz „panuje“ vo svojej „liberálnej“ strane, i keď ju museli opustiť viacerí odborne zdatní politici.

Práve politickí vodcovia s takýmto profilom limitujú potenciálny elektorát opozície a sú jednou z príčin, prečo opozícia na Slovensku sa nedokáže presadiť ako dominantná politická sila. Okrem toho závažnou okolnosťou je fakt, že opoziční lídri vo svojich argumentoch a terminológii prezentujú aktuálne spoločenské problémy sociálnou optikou, ktorá nezodpovedá vnímaniu aktuálnych sociálnych pomerov občanmi. Ide totiž o to, že programy opozíciou avizovaných reforiem neznejú tak presvedčivo, ako napríklad Ficove sociálne balíčky. Mnohí občania citlivo vnímajú sociálne nerovnosti, ale v tomto ohľade nenachádzajú v programoch opozície presvedčivé odpovede, ako by sa mali tieto nerovnosti zmierniť – či dokonca odstrániť. Osobitne citlivým problémom je napríklad otázka sociálnej nerovnosti v oblasti zdravotníckej starostlivosti, kde sociálne slabšie skupiny vo väčšej miere potrebujú medicínsku ochranu svojho zdravia, pretože vykonávajú práce viac poškodzujúce zdravie, ako je to u príslušníkov iných sociálnych skupín.

Agresívne vystupňovaný konfrontačný štýl politiky na Slovensku sa prejavil nedávno pri prezidentovej nominácii sudcov Ústavného súdu.  Polemika okolo tohto prípadu ukazuje, že politika konfrontácie sa dostala až na hranicu spochybňovania ústavných princípov a inštitúcií štátu. Prezident sa v tejto situácii definitívne ocitol na jednej zo strán vnútropolitického konfliktu a stratil tak šancu byť akýmsi mediátorom sporov, ku ktorým niekedy dochádza v každej demokratickej spoločnosti.  Ústavný spor sa dostal z roviny právnej do roviny politickej a umocnil tak animozitu medzi exekutívou a prezidentom  zakoreneným v prostredí opozície. K takejto situácii nedošlo po prvýkrát, ale intenzita politického konfliktu dosiahla stupeň, ktorý môže byť neprekonateľnou bariérou pri komunikácii hlavy štátu s inými ústavnými činiteľmi štátu. Zjednodušene možno konštatovať, že viaceré okolnosti pripomínajú pomery, aké vládli medzi prezidentom Michalom Kováčom a premiérom Vladimírom Mečiarom.

Za ešte vážnejší problém než je konfrontačný štýl slovenskej politiky možno považovať fakt, že sa vytvárajú predsudky a štylizujú sa morálne argumenty proti kompromisom, bez ktorých politika – ale ani každodenný život – nemôžu bezkonfliktne fungovať.  Niektorí opoziční politici svojou výstrednou, hysterickou politikou de facto vytvárajú prekážky racionálnej  kritike aktuálnych problémov spoločnosti a nepremyslenými výzvami a konjukturálnymi stanoviskami si zatvárajú dvere pred možnosťou robiť v budúcnosti kompromisy, ktoré si vývoj politickej situácie bude vyžadovať.  Stačilo by im, keby sa pozreli do susednej Českej republiky alebo prípadne do Nemecka, aby si uvedomili, že na jar 2020 sa môže Slovensko ocitnúť v podobnej situácii !