Vydrží Hegerova vláda do konca funkčného obdobia ? – Koalíciu spája iba „tenká pavučina“ nie vždy blízkych záujmov

Chaotický spôsob vládnutia predchádzajúcej Matovičovej a súčasnej Hegerovej exekutívy – ako aj permanentné nezhody medzi koaličnými partnermi – vyvolávajú u niektorých analytikov otázniky, či vývoj na Slovensku nespeje k predčasným parlamentným voľbám. Pochybnosti o stabilite súčasného kabinetu umocňuje tiež proces rozpadu v strane Za ľudí, kde sa Veronika Remišová snaží za každú cenu udržať vo funkcii predsedníčky politického subjektu, ktorý prakticky už od svojho vstupu na parlamentnú pôdu pôsobil ako „mŕtvo narodené dieťa.“ Záujem na konaní predčasných volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky majú nielen sklamaní voliči – čo dávajú opakovane najavo pri prieskumoch verejnej mienky – ale tiež opoziční politici. Možno podľa príslovia, že „treba železo kuť, kým je horúce,“ vyrukovali s petičnou iniciatívou uskutočniť referendum, aby parlament skrátil svoje funkčné obdobie. Z vývoja spoločenskej atmosféry možno usudzovať, že bez ohľadu na to, či sa referendum nakoniec uskutoční – alebo či bude úspešné – osud súčasnej vládnej koalície je už aj tak spečatený.

Napriek uvedenej pochmúrnej charakteristike politickej situácie na Slovensku nedá sa s určitosťou debatovať o tom, že dni vládnej koalície sú určite spočítané a krajinu čakajú predčasné parlamentné voľby. Predovšetkým treba kalkulovať s ústavnou matematikou, podľa ktorej na schválenie ústavného zákona o skrátení volebného obdobia Národnej rady SR je potrebných 90 hlasov poslancov. Ak zoberieme do úvahy iba poslancov strán OĽaNO a Za ľudí, tak títo určite nemajú záujem na tom, aby sa parlament dobrovoľne rozpustil a tým by sa mnohí pripravili o svoje sociálne zabezpečenie a tiež spoločenské výhody plynúce zo statusu poslanca. Podobne môžu uvažovať aj niektorí poslanci strany Sme rodina, ktorá sa v niektorých prieskumoch pohybuje na hranici zvoliteľnosti – teda tiež si nemôžu ľahkovážne dovoliť riziko predčasných parlamentných volieb. Strane Sloboda a Solidarita by síce predčasné voľby neublížili, ale sotva si môže dovoliť politické riziko hlasovať za schválenie ústavného zákona o skrátení volebného obdobia parlamentu spoločne s poslancami opozičných strán.

Nesporne vodcovia koaličných strán sa budú snažiť udržať koalíciu pokope, pretože očakávajú ústup krízy spôsobenej pandémiou a spoliehajú sa na to, že prostriedky z bruselského Fondu obnovy im umožnia realizovať predsavzatia, ktoré by im mali podľa ich predstáv prinavrátiť časť stratených sympatií voličov. Okrem toho už teraz vláda naznačuje megalomanské populistické gestá – ako je napríklad Matovičom avizované zvýšenie detských prídavkov – aby si kúpila pôvodný elektorát. Fond obnovy ponúka tiež príležitosť na aktivity užitočné niektorým podnikateľským kruhom prepojeným na politické špičky súčasnej vlády. Teda existuje viacero motívov pre súčasných koaličných partnerov, aby ich konflikty neprekročili hranicu únosnosti. Takto zakotvený pud politickej sebazáchovy prejavili začiatkom apríla tohto roku, keď po troch týždňoch hádok, nechutného osočovania, chaosu a zákulisných intríg prekonali vládnu krízu a namiesto kontroverzného Igora Matoviča akceptovali v kresle premiéra nevýrazného Eduarda Hegera.

Vládni politici sa azda spoliehajú na to, že deprimujúco pôsobiaci úpadok dôvery ich pôvodných voličov môže pozitívne zmeniť aktivita orgánov činných v trestnom konaní, ktoré majú odhaliť pôvodcov korupcie, úplatkárstvo, klientelistické praktiky a predstaviteľov partokracie, konajúcich nad rámec zákona v období pred nástupom vlády Igora Matoviča. Aktuálny stav tejto kampane však vyvoláva v občanoch určité pochybnosti, či proces očisty spoločnosti prebieha regulárne a v zhode s platnou legislatívou. Pochybnosti v tomto smere vyjadrili nielen predstavitelia opozície, ale dokonca aj predseda parlamentu, ktorý verejne vyslovil pochybnosti o policajnom prezidentovi a v súvislosti  s dôverou voči ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi vyhlásil, že „v politike nedôverujem nikomu.“ Tón vyjadrení Borisa Kollára svedčí o tom, že koalíciu spája iba „tenká pavučina“ nie vždy blízkych záujmov, čo odôvodňuje skepticizmus, či Hegerova vláda vydrží do konca riadneho funkčného obdobia parlamentu.

Opozícia si môže byť istá tým, že čím dlhšie bude pri moci vládna zostava na čele s premiérom Hegerom, tým zreteľnejší bude náskok jej volebných preferencií. Strašiť občanov návratom režimu Roberta Fica je príliš slaboduchý argument. Predseda strany Smer-SD je v súčasnosti v takej situácii, ako bol Vladimír Mečiar v období 1998-2002, keď stále viedol najsilnejšiu parlamentnú stranu, ale nemal potenciálneho koaličného partnera. Ficov rival – Peter Pellegrini – je však pre súčasnú vládnu zostavu iný typ konkurenta. Predhadzovať mu na oči, že „sedel ticho vedľa Fica“ je pre jeho voličov asi taký argument, ako keď Richard Sulík chodil na raňajky k mafiánovi Marianovi Kočnerovi a tam spolu spriadali intrigy proti premiérke Ivete Radičovej a vymýšľali, ako dosiahnuť znovuzvolenie jeho kamaráta „Dobroša“ Trnku za generálneho prokurátora. Ak médiá tzv. hlavného prúdu takto „nastavili laťku“ Sulíkovi, tak potenciálni voliči teraz podľa nej merajú Pellegriniho !