Vplyv čínsko-americkej rivality na vzťahy Ruska s Čínou – prečo nie je rovnováha medzi Moskvou a Pekingom stabilná

Vo svete, ktorý čoraz viac formuje rivalita medzi USA a Čínou o postavenie superveľmoci, sa Rusko snaží udržať rovnováhu – aj keď nie vyváženosť – vo vzťahu k Číne, Amerike a k ich rivalite. Traja poprední geopolitickí hráči a vedúce vojenské mocnosti sveta – Spojené štáty americké, Čínska ľudová republika a Ruská federácia – sa ocitli v komplexnom trojuholníkovom vzťahu. Amerika je v konfrontácii s Čínou a Ruskom; Čína a Rusko sú strategickými partnermi; napriek tomu, že Spojené štáty posilňujú NATO, aby sa postavilo proti Rusku, a súčasne rozširujú a zintenzívňujú svoje vzťahy s indopacifickými krajinami s cieľom kontrolovať Čínu, Peking a Moskva nevytvorili formálnu alianciu, aby sa spoločne postavili proti Spojeným štátom a ich spojencom. Vznikla bipolarita USA-Čína, ale budovanie bloku prebieha len na jednej strane. Je táto asymetrická konfigurácia udržateľná, alebo sa svet stretne s opätovným vznikom rigidných blokov, ktoré boli charakteristickým znakom studenej vojny?

Hlavnou tézou nedávno uverejnenej eseje riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina je charakteristika, že vo svete – ktorý je čoraz viac formovaný rivalitou USA a Číny o postavenie superveľmoci – Spojené štáty majú jasný záujem zabrániť tomu, aby sa Čína a Rusko príliš zblížili. Čína si cení svoje úzke partnerstvo s Ruskom, ale ako v zásade sólový hráč nie je pripravená ani ochotná s ním uzavrieť vojenskú alianciu. A Rusko – významný nezávislý medzinárodný aktér, ale nie superveľmoc ako ostatné dve krajiny – snaží sa udržať rovnováhu, aj keď nie rovnomernú vyváženosť, vo vzťahu k Číne, Amerike a k ich rivalite. Tento stav v tvare geopolitického a vojenského trojuholníka bude pravdepodobne pokračovať až do veľkej krízy americko-čínskych vzťahov – napr. v súvislosti s Taiwanom -, ktorá by obe krajiny postavila na pokraj vojenskej kolízie a posilnila ich spojenectvá a partnerstvá . Moskva nateraz naďalej starostlivo rozširuje a posilňuje svoje vzťahy s Pekingom, pričom zvláda svoju vlastnú prebiehajúcu konfrontáciu s USA. Postaviť sa na stranu Washingtonu proti Pekingu by bolo aktom strategickej hlúposti: premena Číny na protivníka by mala pre Rusko oveľa horšie strategické dôsledky ako pokračovanie v konfrontácii s Amerikou a všetkými jej spojencami. Postaviť sa v čase mieru na stranu Pekingu proti Washingtonu by znamenalo premrhanie značnej časti strategickej suverenity Ruska a ponechanie osudu krajiny v závislosti na výsledku súperenia medzi inými mocnosťami.

Táto kalkulácia by sa mohla zmeniť v čase krízy, keby ruské vedenie dospelo k záveru, že umožniť Spojeným štátom najskôr vojensky konať proti Číne a potom, ak by boli úspešné, začali vyvíjať tlak na Rusko, čo by viedlo k strategickej porážke a možno ku katastrofe . V tomto momente je príliš veľa nepostihnuteľných faktorov na to, aby bolo možné špekulovať o postupe, čo sa Moskva rozhodne podniknúť. Treba len dúfať – napísal vo svojej eseji Dmitrij Trenin – že lekcie z prvej svetovej vojny, keď sa Ruská ríša zapojila do konfliktu medzi Nemeckom a Veľkou Britániou a v dôsledku toho zahynula, sa celkom nestratia z pamäti ruských vodcov 21. storočia. Aby sa zachovala existenčná rovnováha voči stále antagonistickejším vzťahom medzi Washingtonom a Pekingom !

Osobitnú pozornosť v Treninovej eseji  si zaslúži pasáž, kde uvádza, že Rusko vo Východočínskom mori zaujalo neutrálny postoj v čínsko-japonskom spore o vlastníctvo japonských ostrovov Senkaku/Diaoyu. Peking je tiež neutrálny voči južným Kurilám, ktorých vlastníkom je Rusko a na ktoré si činí nárok Japonsko. V protiklade s tým Moskva vždy – dokonca aj počas najhorších rokov čínsko-sovietskej konfrontácie – považovala Taiwan za neoddeliteľnú súčasť Čínskej ľudovej republiky a považuje vzťah medzi Pekingom a Taipei za vnútornú čínsku záležitosť. So všetkou pravdepodobnosťou možno usudzovať, že Rusko zostane na okraji akéhokoľvek konfliktu, ktorý sa týka len Pekingu a Taipei. Širší vojenský konflikt zahŕňajúci Spojené štáty a hroziaci rozsiahlou vojnou medzi Amerikou a Čínou je iná záležitosť. Moskva by sa pravdepodobne nenechala vtiahnuť do čínsko-amerických nepriateľských akcií, pravdepodobne by však odsúdila zasahovanie USA do domáceho sporu Číny a zároveň by hľadala skoré ukončenie konfliktu medzi superveľmocami.

V kontexte s aktuálnym vývojom Trenin konštatuje, že vznik vojenského paktu AUKUS – v podstate námornej aliancie – určite by mal prinútiť Rusko venovať väčšiu pozornosť svojim námorným schopnostiam a pobrežnej obrane pozdĺž svojho tichomorského pobrežia, od Japonského mora po Beringovu úžinu. Ruská  tichomorská flotila sa nevyrovná americkým silám v tejto oblasti a bude potrebné ju modernizovať. Hlavnou úlohou Ruska v ázijsko-tichomorskom regióne je však skôr národná obrana než projekcia moci. Rovnako ako kdekoľvek inde môže byť ruská obranná politika tvárou v tvár prevládajúcej mocnosti iba asymetrická. Pokiaľ ide o Rusko, AUKUS predstavuje iba prírastkovú zmenu: nemožno ho ignorovať, ale sotva predstavuje veľkú hrozbu. 

Komplikáciou pre Moskvu sa stal čínsko-indický hraničný konflikt v Himalájach v roku 2020, ktorý viedol k trvalému zhoršeniu historicky napätých vzťahov medzi Naí Dillí a Pekingom. Rusko sa tak ocitlo v nepohodlnej pozícii svojich dvoch hlavných strategických partnerov, ktorí po sebe skutočne strieľali. V tomto konflikte medzi svojimi dvoma blízkymi priateľmi sa Rusko nemohlo postaviť na niektorú stranu bez toho, aby riskovalo celý svoj vzťah s jedným z kľúčových partnerov. Moskva využila trojstranný konzultačný formát Rusko-India-Čína a uľahčila stretnutia na vysokej úrovni medzi indickými a čínskymi ministrami v Moskve.  Rusko však nemohlo urobiť viac, pretože obaja jeho partneri od začiatku odmietali akékoľvek pokusy o zapojenie tretej strany do procesu mediácie.

.Moskovskú neutralitu mnohí v Naí Dillí považovali za zradu a znamenie narastajúcej závislosti Ruska na Číne ako hlavnom partnerovi. Táto optika posilnila tých v Indii, ktorí uprednostňujú uvoľnenie historického spojenia krajiny s Ruskom (najmä v oblasti obrannej spolupráce) a rýchlejšie a komplexnejšie zblíženie so Spojenými štátmi. Administratíva Joe Bidena vo Washingtone sa zároveň snažila dodať energiu nečinnému formátu štvorstrannej bezpečnostnej spolupráce Quad, ktorý spája Indiu s Austráliou, Japonskom a Spojenými štátmi. V roku 2021 sa India zúčastnila virtuálneho summitu Quad, zúčastnila sa summitu G7 v Británii a pripojila sa k virtuálnemu summitu demokracie, ktorý zvolali USA. Indický premiér Narendra Modi navštívil USA, aby sa stretol s prezidentom Bidenom. India však zostáva v Šanghajskej organizácii spolupráce; jej armáda naďalej používa veľa výzbroje a vybavenia ruskej výroby; a politický vzťah medzi Naí Dillí a Moskvou stále vyzerá srdečne.

Indovia a Rusi teda stoja pred novou výzvou: ako zvládnuť svoje partnerstvo trvajúce takmer sedemdesiat rokov, keďže každý partner teraz úzko spolupracuje s krajinou, s ktorou je druhý partner v aktívnej konfrontácii. Nejde len o rozdielne vzťahy Moskvy a Naí Dillí s oboma superveľmocami, ale aj ich odlišné pohľady na regionálne otázky. Kým Rusko považuje napríklad Pakistan za dôležitú krajinu z hľadiska usporiadania postamerického Afganistanu, Nové Dillí považuje Islamabad za svojho úhlavného nepriateľa na subkontinente a za zástancu terorizmu pôsobiaceho proti Indii. Námietka Ruska voči obnove formátu Quad sa neobmedzuje iba na jeho konkurenciu s USA na indickom trhu so zbraňami alebo na úroveň vzťahov Moskvy s Naí Dillí. Rovnako ako alianciu AUKUS, Rusko považuje Quad za príklad americkej politiky vytvárania politickej, ekonomickej, technologickej a vojenskej architektúry v indicko-tichomorskom regióne, ktorá by slúžila ústrednému cieľu USA: konkurovať Číne a brániť dominanciu Ameriky. 

Prudký koniec vojenskej prítomnosti USA v Afganistane v auguste 2021 a rýchly kolaps Kábulu opusteného Spojenými štátmi – po ktorom okamžite nasledovalo prevzatie krajiny Talibanom – konečne zavrelo knihu o ére USA po 11. septembri 2001. Prezident Joe Biden jasne zameral smerovanie geopolitických a vojenských snáh USA mimo Blízkeho východu a terorizmu – smerom k veľkej mocenskej súťaži s Čínou.  Moskva – podobne ako Peking – využila ako propagandistický argument Američanmi v informačnej vojne často používaný argument –  potrebu priamejšej obrany záujmov svojej národnej bezpečnosti. Každý reagoval argumentmi o potrebe spolupráce s vládcami Talibanu, ale aj širšími regionálnymi vzťahmi s krajinami Strednej Ázie, Pakistanom, Iránom a v prípade Ruska tiež s Indiou. Moskva zároveň potlačila túžbu Washingtonu využívať základne v Strednej Ázii – vrátane ruských – sledovať vývoj v Afganistane a reagovať naň. Hlavnou bezpečnostnou reakciou Ruska na situáciu v Afganistane bolo posilnenie vlastnej vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii; podpora jeho regionálnych spojencov – najmä Tadžikistanu a Kirgizska.

Napriek viacerým okolnostiam Peking aj Moskva si chcú zachovať svoju strategickú flexibilitu tým, že každý pokračuje len vo svojej vlastnej konfrontácii so Spojenými štátmi. Vzťahy medzi prezidentmi Vladimírom Putinom a Si Ťin-pchingom zohrávajú významnú úlohu vo vzájomnej koordinácii niektorých postupov, aj keď to nie je len o osobnej chémii. Od roku 2014, keď boli po ukrajinskej kríze prvýkrát uvalené západné sankcie, Rusko zvýšilo svoju závislosť od Číny. Peking však nevyužil túto príležitosť, aby pevne sa zviazal s Ruskom, najmä v ekonomickej a finančnej oblasti. V tej dobe sa Číňania stále zameriavali na výhody, ktoré čerpali z ich ekonomického a technologického spojenia s USA. Veci sa začali meniť až od roku 2017, keď prezident Donald Trump nahradil dlhodobú čínsku politiku Washingtonu angažovanosti s Čínou a postavil  proti nej politikou zadržiavania a konfrontácie. Joe Biden nielen pokračoval v Trumpovej politike konfrontácie s Čínou, ale ju aj zintenzívnil, podporovaný silným konsenzom v rámci celého politického spektra  Spojených štátov. 

Napriek tomu nie je čínsko-ruský vzťah príliš tesný, ako je to medzi veľmocami bežné. Pandémia Covid-19 odhalila známu pravdu, že v každej krajine je najdôležitejší národný záujem. Obe strany rýchlo uzavreli svoje spoločné hranice; lety boli pozastavené; informácie boli medzi partnermi zdieľané len v obmedzenej miere. Súčasne pokračoval dialóg na najvyššej úrovni medzi Kremľom a Čung-nan-chaji – aj keď v zdržanlivejšom formáte; obchod sa vrátil na úroveň pred pandémiou; a ozbrojené sily týchto dvoch krajín praktizovali interoperabilitu. Čínsko-ruská zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci z roku 2001 sa predĺžila o ďalších päť rokov. Napriek sklonu západných médií označovať Rusko za juniorského partnera alebo vazala Číny, tento vzťah sa do značnej miery rozvíja. Rusko je síce ekonomicky oveľa menšie, ale nie je a ani sa nestane prívržencom Číny. Nezávislosť od zahraničného tútorstva alebo podriadenosti je súčasťou ruskej DNA. Rusko má dlhú históriu ekonomickej, technologickej a finančnej závislosti od popredných európskych krajín, čo ho však nikdy politicky príliš neprerobilo. Rusko má tiež množstvo vyrovnávacích faktorov – prírodné zdroje, od vody až po úrodnú pôdu; pokročilú vojenskú technológiu a rozsiahle skúsenosti veľmoci – ktoré dopĺňajú rovnováhu s väčším, ale nie starším partnerom.

Aby si Moskva zachovala chladnú hlavu pri doterajšej rivalite medzi USA a Čínou, mohla si požičať list z pekinského „divadelného scenára.“ Keď v roku 2014 vypukla kríza medzi Ruskom a USA kvôli Ukrajine, Čína sa nepridala k tým, ktorí obviňujú Kremeľ z agresie a anexie, ale ani sa úplne nepostavila na stranu Ruska. Je pravda, že Čína nepristúpila na ekonomické a finančné sankcie uvalené na Rusko zo strany USA a jej spojencov, ale ruskí podnikatelia sa sťažovali, že čínske banky im odmietli poskytnúť pôžičky bez toho, aby si zistili, či ich ruské spoločnosti sankcionovali na Západe. Čína samozrejme neuznala začlenenie Krymu do Ruskej federácie, pričom Abcházsko a Južné Osetsko naďalej vníma ako súčasť Gruzínska. V tom čase v súkromných diskusiách s ruskými odborníkmi rôzni čínski výskumníci jemne nadávali Moskve, že nie je schopná nadviazať normálne vzťahy s jej postsovietskymi susedmi, a boli hrdí na svoje vlastné zaobchádzanie so zahraničnými partnermi,  vrátane USA. Veci sa od tej doby na ruskej strane veľmi nezmenili, ale na čínskej strane určite áno. Z dlhodobého hľadiska však súčasná rovnováha v čínsko-ruských vzťahoch nie je stabilná. Čína ekonomicky prevyšuje Rusko a ponúka životaschopnú alternatívu k západným technológiám a finančným zdrojom, ktoré sú v Rusku stále menej dostupné alebo sa stále viac považujú za nespoľahlivé a nebezpečné. Domáci hospodársky rozvoj, vrátane energetickej transformácie v dôsledku zmeny klímy a technologickej transformácie, sa v kremeľskej agende posunul nahor – dokonca nad vojenskú silu a politickú súdržnosť, ktoré sú hlavnými úspechmi Putinovej éry – ako kľúčové faktory formujúce medzinárodné postavenie Ruska v dvadsiatom prvom storočí. V najbližších desaťročiach bude však postavenie a úloha Ruska vo svetových záležitostiach – zdôrazňuje Dmitrij Trenin – oveľa menej závisieť od jeho armády a diplomatov a oveľa viac od úspechu alebo neúspechu jeho domácej transformácie.