Voliči Smer-u registrujú, že strana ponúka riešenia, ako prežiť – ex-premiér Dzurinda nedokáže odstaviť Róberta Fica na „slepú koľaj“

Približne o dva roky a dva mesiace budú na Slovensku parlamentné voľby, ktoré považuje opozícia za príležitosť, aby zbavila stranu Smer-SD mandátu kľúčovým spôsobom sa podieľať na moci. Opozičných politikov povzbudil výsledok župných volieb, ale napriek ich propagandistickému optimizmu realistickí analytici nevidia výsledok volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2020 tak jednoznačne a nevylučujú, že rozdelenie kresiel v parlamente môže vytvoriť patovú situáciu, ktorá si bude vyžadovať od politikov zásadný kompromis, ak sa budú chcieť dohodnúť o zostavení efektívne fungujúcej vlády.

Premiér Róbert Fico už nepriamo avizoval, že s takouto alternatívou počíta, ale vodcovia opozičných politických strán – vrátane tých, čo nie sú ešte vôbec v parlamente – ubezpečujú svojich potenciálnych voličov, že so stranou Smer-SD do koaličnej vlády nevstúpia. Zrejme sú si istí takým výsledkom volieb, ktorý odstaví stranu Róberta Fica na „slepú koľaj“ a oni namiesto neho prevezmú do rúk kormidlo vládnej politiky. O schopnosti opozičných lídrov naozaj to dokázať pochybujú viacerí, nevynímajúc ani bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý už viac ako rok vysiela signály, že by sa mohol vrátiť do politiky. Za jeho jemne zašifrovanými náznakmi možno zreteľne čítať pochybnosti o súčasnej garnitúre opozičných vodcov a jeho nedôveru k ich politickým schopnostiam. Žiada sa uviesť, že nielen ex-premiér Dzurinda, ale aj ďalší z jeho „družiny“ kriticky vnímajú hlavne súčasnú komunikačnú stratégiu opozície a chceli by znovu vstúpiť do „politickej arény“, aby dynamizovali opozičnú politiku podľa svojich predstáv.

Iba ľudia so zjednodušenou čierno-bielou optikou nevidia, aký je rozdiel medzi politickým intelektom a kultúrou prejavu potenciálneho „premiéra“ súčasnej opozície Richarda Sulíka a úrovňou ex-premiéra Dzurindu, ktorý predsedu strany SaS prevyšuje po každej stránke a je v určitých zahraničných kruhoch uznávanou autoritou. Samozrejme, že Mikuláš Dzurinda má aj svoje „mínusové znamienka“, čo zaiste môže limitovať percento jeho potenciálnych voličov. Keby teda „odkryl karty“ a vrátil sa do politiky, narazil by na „staré hriechy“ SDKÚ, ale aj na rivalitu terajších opozičných vodcov, pretože pre nich je Dzurinda naozaj konkurencia. Ako jasne pravicovo profilovaný politik s negatívnym protificovským akcentom by však sotva mohol „ukrojiť“ z elektorátu strany Smer-SD. Skôr by odlákal voličské hlasy tých sympatizantov  SaS a prívržencov politického hnutia Igora Matoviča, ktorí doteraz znášali Sulíkov euroskepticizmus i Matovičovu vulgárnosť a hulvátsky štýl politiky so zaťatými zubami.

Na margo úvah – či špekulácií – o výsledku parlamentných volieb na Slovensku v roku 2020 sa žiada uviesť niekoľko dôvodov, prečo nie sú šance strany Smer-SD beznádejné. Ficovi kritici ako argumenty proti jeho politike uvádzajú korupciu, zneužívanie moci a sociálny populizmus. Akoby zabúdali, že občania nemajú krátku pamäť, pretože spomínané defekty „položili na lopatky“ aj druhú Dzurindovu vládu a všeobecne sa považujú za „atribúty“ politickej moci na Slovensku. Pre Ficov elektorát nie je dôležité, či jeho sociálnodemokratická doktrína je 100 %-ná, 50 %-ná alebo iba 25 %-ná. Voliči Smer-u registrujú, že strana vníma ich sociálno-ekonomickú situáciu a ponúka riešenia, ako v tej situácii prežiť a prilepšiť si, hoci to prilepšenie môže byť iba čiastkové a nemusí zodpovedať kritériám národohospodárskych elít. Fico však neignoruje fakt, že pätina obyvateľov Slovenska slabo zarába a snaží sa vysvetliť jazykom obyčajných ľudí, ako by to chcel zmeniť. Opoziční politici intelektuálskou „hantírkou“ zdôvodňujú objektívnu potrebu systémových zmien v ekonomike a v spoločnosti, ale pritom zostávajú zavretí vo svojej sociálnej „bubline“, ktorá im bráni vnímať svet otvorenými očami.