Vojna na Ukrajine je skúškou stability euroatlantických hodnôt na Slovensku – opoziční politici zavádzajú dezinformáciami a polopravdami

Výsledky nedávneho prieskumu Globsecu, v ktorom na Slovensku prevažujú názory, že zodpovednosť za vojnu na Ukrajine nesie Ukrajina a Západ, ako aj vysoká miera negativizmu voči Ukrajine a náklonnosť k Rusku svedčia o tom, že naša krajina sa ocitla v stave blízko geopolitickej neurčitosti, čo nepôsobí optimisticky v kontexte s jej budúcim vývojom. Septembrové parlamentné voľby budú v takomto rámci dôležitým testom, pri ktorom sa ukáže, aké pevné je euroatlantické ukotvenie Slovenska. Azda nikdy za obdobie existencie Slovenska ako samostatného štátu nebola zahranično-politická problematika  v predvolebnej agende tak dôležitá, ako je tomu v súčasnosti, keď sa naša krajina angažuje v ozbrojenom konflikte na strane obete agresie, ktorou je náš sused. Vojna na Ukrajine je teda skúškou, či prevažujúca väčšina občanov Slovenskej republiky inklinuje k hodnotám euroatlantických spojencov, alebo či sa nechá vmanévrovať do pozície akéhosi mostu medzi „kolektívnym Západom“ a Ruskom, čo by vyhovovalo autokratickému vládcovi Kremľa.

Prívrženci „mierového riešenia“ konfliktu na Ukrajine neberú do úvahy  potenciálne bezpečnostné riziká, ktoré môžu byť rezultátom Putinovho bezohľadného porušenia medzinárodného práva. Ignorujú historickú skúsenosť, že ústupok agresorovi iba petrifikuje jeho presvedčenie, že agresia môže zostať bez následkov. Žiada sa tiež pripomenúť, že do mentálnej výbavy autokratov typu prezidenta Vladimíra Putina patrí aj presvedčenie, že ústupok je prejavom slabosti nepriateľa. Preukázalo sa to v prípade Gruzínska, Podnesterska, Krymu i separátnych útvarov v Donbase, ktoré sa konštituovali za asistencie ruských ozbrojených síl. Okrem toho diktátor v Moskve by ústupky vnímal ako potvrdenie, že jeho vyhrážky použitím jadrových zbraní môžu byť efektívnym prostriedkom vydierania, aby dosiahol svoje agresívne ciele. Rétorika ruskej vojnovej propagandy smeruje k tomu, aby odradila civilizované spoločenstvo Západu od účinnej podpory Ukrajine.

Medzi potenciálne bezpečnostné riziká možno zaradiť aj špecifické okolnosti, ktoré sa týkajú Slovenska. Pred troma mesiacmi upozornil na to ex-minister zahraničných vecí  Rastislav Káčer, ktorý sa verejne vyjadril, že keby sa Rusku podarilo zabrať Ukrajinu, čelili by sme hrozbe nároku na naše územie z Maďarska. Bývalý slovenský veľvyslanec v Budapešti (2013-18) zrejme hovoril na základe vlastných poznatkov, keď konštatoval, že možnosť maďarských nárokov voči Slovensku je aktuálnou témou. V tomto rámci treba uviesť, že skúsený diplomat nehovoril len tak „do vetra.“ Ide totiž o to, že maďarskí iredentisti sa opakovane vracajú k „duchu Trianonu“ – teda revízii zmluvy, na základe ktorej Česko-Slovensko získalo územie na juhu a východe Slovenska. Maďarskí nacionalisti sa s týmto faktom nikdy nezmierili, čo demonštroval aj premiér Viktor Orbán, ktorý sa v novembri minulého roku objavil na futbalovom zápase so šálom v maďarských národných farbách a s mapou historického Veľkého Uhorska, kde boli aj územia Rumunska, Chorvátska, Ukrajiny i Slovenska.

Politikom nacionalistických strán – ako sú Smer-SD, Republika a SNS – vrelé vzťahy Orbána s Putinom však neprekážajú a nepovažujú ich za predzvesť potenciálneho rizika, na ktoré vo februári tohto roku upozornil Rastislav Káčer. Zavádzajú svojich prívržencov dezinformáciami a polopravdami z moskovských zdrojov, pričom často zneužívajú skutočnosť, že časť ich elektorátu tvoria trochu jednoduchší ľudia. Ale nielen opoziční politici sa podieľajú na šírení propagandy, skresľujúcej súvislosti ruskej agresie proti Ukrajinu. Nepriamo im pomohli aj politici Matovičovej a Hegerovej vlády, pretože ich zlyhania a primitívny spôsob komunikácie s občanmi vyvolali v spoločnosti neistotu a krízu dôvery. Bez prirodzenej spoločenskej a morálnej autority – a tiež bez inteligentných argumentov – nedokázali čeliť demagogickým tvrdeniam, že napríklad „Slovensko nemá byť poskokom Západu, ale má byť mostom medzi Východom a Západom.“ Alebo že našu pomoc Ukrajine vníma Rusko ako provokáciu, ktorá nás približuje k vojne.

Jednu z príčin, prečo verejnosť tak výraznou mierou odmieta aktuálnu strategickú orientáciu Slovenskej republiky a je niekedy naklonená akceptovať polopravdy a dezinformácie, možno vidieť aj v mediálnej sfére. Napríklad médiá – až na výnimky – prebrali naratív ukrajinskej vojnovej propagandy. Tu treba zdôrazniť, že novinári na Ukrajine pôsobia v podmienkach, keď si nemôžu dovoliť „luxus“ demoralizovať vojnovými hrôzami deptané obyvateľstvo záplavou negatívnych správ. Na Slovensku by sme však mali venovať primeranú pozornosť aj informáciám, ktoré reálne prezentujú pomery na Ukrajine – vrátane ich tienistých stránok. Robia to tak v krajinách našich západných spojencov, kde sa nevyhýbajú ani problémovým témam, pričom nezakrývajú morálny pátos a nasadenie Ukrajincov v boji za slobodu. Okrem toho médiá na Slovensku by mali viac energie koncentrovať na témy zneužívané ruskou propagandou a prezentovať ich tak, aby občania nepodliehali demagógii opozičných politikov a agitátorov.