22. marca 2025

Vládna kríza Ficovej koalície sa skončila – Opozícia by si mala nastaviť zrkadlo, aby postrehla, ako ju vidia nespokojní občania

Od Igor Cibula

Vládna kríza Ficovej koalície sa skončila pre ňu charakteristickým spôsobom – nomináciou nekompetentných ministrov. Nemiestne sú všetky propagandistické špekulácie o tom, kedy sa podobná krízová situácia zopakuje. Nikto z aktérov tejto krízy nemá záujem podstúpiť riziko, ktoré by umocnilo krehkosť parlamentnej podpory koaličného kabinetu. Rozhodujúcim hráčom na slovenskej politickej scéne zostáva Robert Fico, hoci ani on nedokázal prejaviť dostatočnú prezieravosť, keď nahlas podporil ambície trochu jednoduchšieho Andreja Danka získať funkciu predsedu parlamentu a tým pomohol spustiť proces rozkladu koaličných vzťahov. Napriek uvedenej charakteristike dominancie premiér Fico stratil istotu, či sa mu podarí udržať moc, a preto si vymýšľa konšpiračné konštrukcie o príprave štátneho prevratu a straší vyhrážkami občanov, ktorí sa neboja verejne prejaviť svoju odmietavú kritiku jeho hazardovania so záujmami Slovenska.

Opakujúce sa prieskumy volebných preferencií ukazujú, že v prognózach budúceho vývoja Slovenska nemožno s určitosťou predvídať, či sa premiérovi Ficovi podarí udržať podporu jeho elektorátu – alebo prevážia politické sympatie voličov v prospech opozície. Opozícii naklonené médiá – ale ani analytici – z opatrnosti alebo ohľaduplnosti  sa temer vôbec úprimne nevyjadrujú o tom, prečo sa opozícii nedarí osloviť početnejší segment koaličného elektorátu. Samozrejme, že komentátori vedia, ktoré sú slabé miesta opozičnej politiky, aj keď o nich verejne nehovoria. Predovšetkým ide o to, že témy a tón verejnej diskusie určuje Robert Fico, zatiaľ čo opozície iba reaguje na jeho podnety a iniciatívne konanie. Nedostatkom na rovnakej úrovni je výrazný deficit lapidárnosti – teda stručnosti, výraznosti, jadrnosti vo verejnej komunikácii opozičných lídrov. V tomto je Robert Fico naozaj majster a mali by sa od neho priučiť, ak chcú osloviť voličov mimo „kaviarne.“

Osobitne dôležité sú akcenty na aktuálne problémy občanov, čo už pred parlamentnými, resp. prezidentskými voľbami verejne pripomenuli aj opoziční politici, ako Ľudovít Ódor a Ivan Korčok. Prieskumy na Slovensku ukazujú, že opozičné strany nevenujú dostatočnú pozornosť mladým ľuďom, ktorí inklinujú k extrémistickým stranám. V tomto kontexte je zarážajúce, aký veľký priestor v propagande venovala opozícia nezvoleniu predsedu parlamentu, hoci pre mnohých ľudí je to okrajová téma. Ani procedurálne spory súvisiace s činnosťou parlamentu nepovažuje väčšina občanov z hľadiska ich záujmov za dôležité a vníma ich ako náhradnú opozičnú agendu. Niekedy vzniká u ľudí dojem, že ich publicitu diktujú politikom médiá, ktorým sa opozícia podriaďuje a medializáciu konfliktov v parlamente považuje za svoj politický kapitál.   

Nie všetci opoziční politici disponujú schopnosťou realisticky vnímať súvislosti, čo dokazuje nedávne rozhodnutie strany Sloboda a Solidarita, ktorá prijala za svojho člena bývalého policajného prezidenta Štefana Hamrana. Sotva vyvolá dôveru niektorých opozičných voličov fakt, že bývalý policajný funkcionár, ktorý vyvolal konflikt s ministrom vnútra Ivanom Šimkom a zorganizoval „rebéliu“ 10 policajných funkcionárov proti rozhodnutiu ministra, môže reprezentovať politickú stranu liberálneho typu, za akú sa SaS vydáva. Prezentácia ex-policajta v straníckom tričku SaS svedčí o tom, že vedenie strany sa „ulakomilo“ na prebehlíka zo strany Demokrati v naivnej nádeji, že získa jej voličov. Pre občanov však Hamran vzhľadom na jeho kariéru nie je príťažlivá politická figúra.

Hamranov prípad dokazuje, že opozícia sa nevie zbaviť prekonaných stereotypov. Pritom spoločenská situácia nevykazuje takú mieru neistoty, ako signalizujú prieskumy volebných preferencií. Hoci zatiaľ sú preferenčné percentá voličov relatívne vyrovnané, jeden z nedávnych prieskumov verejnej mienky naznačuje, že viac ako 60 % Slovákov preferuje orientáciu smerom na Západ, teda na Európsku úniu. Väčšina občanov nie je spokojná so zahraničnou politikou Roberta Fica – vrátane tých, ktorí aktuálne neinklinujú z rôznych príčin k opozícii. Práve tu sa nachádza potenciál rastu opozičného elektorátu, ale za predpokladu, že v politickom zápase s Robertom Ficom sa budú angažovať nové tváre z námestí a ľudia schopní vnímať široké spektrum problémov a potrieb ľudí z rôznych vrstiev spoločnosti. Pre víťazstvo opozície nestačí sa spoliehať na to, že vládna koalícia robí chyby, ale pozitívnym opozičným programom získať si dôveru nespokojných občanov.