Vladimír Putin je „ťažká váha“, ktorá vie, čo chce a ako to dosiahnuť – ale nestačí byť len globálnym bojovníkom proti predsudkom

Penzijná reforma a regionálne voľby v Rusku na jeseň minulého roku otriasli postavením prezidenta Vladimíra Putina v spoločnosti, čo sa prejavilo aj v tohtoročných prieskumoch verejnej mienky. Sociológovia zaznamenali, že narastá negativizmus vo vzťahu k vláde ako celku a k najvyšším „poschodiam moci“, ako aj poukazovanie na osobnú zodpovednosť hlavy štátu za to, čo sa deje v krajine. Podľa výsledkov januárového prieskumu Všeruského centra pre výskum verejnej mienky (VCIOM) rating dôvery Vladimíra Putina sa v týždni od 14. do 20. januára 2019 znížil o 0,6 percentuálneho bodu na úroveň 32,8 %, čo je minimum za posledných 13 rokov. Úroveň schvaľovania aktivít prezidenta sa zmenila iba mierne a klesla o 0,1 percentuálneho bodu na 62%. Napriek príznakom nespokojnosti Vladimír Putin zostal politikom, ktorému Rusi najviac dôverujú. Pre pomery v Rusku je príznačné, že hoci iba v marci minulého roku sa uskutočnili prezidentské voľby, už v súčasnosti sa ozývajú hlasy, ako to bude, keď v roku 2024 sa skončí Putinovo štvrté prezidentské obdobie. V tomto kontexte je zaujímavé všimnúť si názory na Západe, ako reflektujú doterajšie pôsobenie „pána Kremľa“ v politike.

Pozornosť si zaslúži analýza austrálskeho denníka Financial Review, v ktorom sa bývalý diplomat a analytik Bobo Lo pokúsil formulovať svoj výklad „piatich tajomstiev úspechu ruského prezidenta.“ Podľa neho Vladimír Putin sa stal synonymom pre vzkriesenie Ruska – sebavedomého, schopného obhajovať svoje záujmy a oveľa vplyvnejšieho. Zdá sa, že  každý jeho krok mu prináša víťazstvo. Rusko anektovalo Krym. Vrátilo sa ako mocnosť na Stredný východ. Jeho vzťah s Čínou naberá dynamiku. A odsúdenie zo strany Západu a sankcie v žiadnom prípade nedokázali ohraničiť aktivity Kremľa. Ale nie je to celkom tak. Rusko oslabuje neadekvátny politický systém a anemický ekonomický rast. Porušilo medzinárodné normy, napadlo susednú krajinu, aktívne podporovala autoritatívne režimy, pomáhalo pri používaní chemických zbraní, oklamalo v oblasti kontroly zbraní, zapojilo sa do kybernetickej vojny a podkopávalo západné demokratické režimy. Nehľadiac na to všetko, Rusko začalo „prekvitať“. Ako nikdy predtým od skončenia studenej vojny získalo významnú úlohu v medzinárodnej komunite. Z „chorého muža Európy“ sa stalo globálnym hráčom. Ako Putin napriek všetkým pochybnostiam dokázal dosiahnuť úspech ?

Autor – ktorý koncom deväťdesiatych rokov pôsobil ako diplomat v Moskve – uvádza, že Putin nie je diktátorom v bežnom zmysle slova. Nie je ani všemohúci. Napriek tomu pri formovaní zahraničnej politiky má výhody v porovnaní so západnými lídrami. Dokáže prijímať dôležité rozhodnutia a napriek ich „drsnosti“ nemusí vo svojej krajne čeliť nesúhlasu. V Rusku neexistuje ani Kongres, ani Poslanecká snemovňa, ktoré by bránili vykonávaniu jeho vôle, nieto „otravujúcich“ televíznych novinárov, ktorí by napádali jeho politiku. Namiesto toho existuje ruská Štátna duma (parlament), ktorá je poslušným nástrojom, automaticky schvaľujúcim jeho rozhodnutia. Elektronické médiá plne vítajú a odobrujú jeho kroky. A dokonca aj tí, ktorí majú obavy o smerovanie ruskej zahraničnej politiky, snažia sa mlčať. V dôsledku toho Putin sa nestretáva s väčšími problémami pri uvádzaní svojich zámerov do života. Zhoda ruských „národných“ záujmov s jeho vlastnými prispieva k vytváraniu koherentnej zahraničnej politiky. Nie bezvýznamnú úlohu tu zohráva skutočnosť, že Rusko je unitárny a suverénny štát. Na rozdiel od členských štátov Európskej únie a aj od Spojených štátov do príchodu Donalda Trumpa nie je viazané žiadnymi povinnosťami, vyžadujúcich súhlas iných subjektov.

Ciele Putinovej zahraničnej politiky sú jasné. Chce využiť medzinárodné vzťahy Ruska, aby udržal stabilitu svojho režimu. Usiluje sa tiež o to, aby sa Rusko stalo nezávislou globálnou mocnosťou. Jednoduchosť Putinovej agendy vedie k cielenej a nemilosrdnej taktike. Svet považuje za tvrdé konkurenčné prostredie, kde neexistuje súbor pojmov zmierenia, ako „medzinárodné spoločenstvo“ a „univerzálne“ hodnoty. Je pripravený na všetko pre získanie výhod, či už ide o narušenie územnej suverenity Ukrajiny alebo ruinovanie civilného obyvateľstva Sýrie. Putin verí, že cieľ určuje – a ospravedlňuje – prostriedky. Ruská elita a verejnosť prevažne podporovali Putinovu zahraničnú politiku. Pripisujú mu zásluhy na obnovení bývalej veľkosti Ruska  po ponížení v deväťdesiatych rokoch, keď krajinu doviedli k ponižujúcim volaniam o pomoc, zatiaľ čo Západ mu ponúkal symbolické výhody demokracie, kapitalizmu a „nového svetového poriadku.“ Dnes sa Rusko nikomu neklania, pričom Spojené štáty nie sú výnimkou. Rusko znovu dalo o sebe vedieť na scéne globálnej politiky. Odsúdenie krokov Ruska Západom iba posilnilo Putinovo odhodlanie vážne sa angažovať. Čím viac na neho útočia, tým viac tlačí na tému „Vlasť je v nebezpečenstve“ – teda obliehania tými, ktorí sa obávajú silného Ruska. Neustále odkazy na Veľkú vlasteneckú vojnu s príbehmi o sebestačnosti a nevyhnutných obetiach odzrkadľujú nepokoriteľnú pozíciu Ruska.

Analytik Bobo Lo konštatoval, že Putin dostal jeden z najdôležitejších darov osudu – šťastie. Na začiatku sa mu neuveriteľne podarilo stať sa nástupcom Borisa Jeľcina, na ktorého bol v posledných rokoch jeho vládnutia žalostný pohľad. Putin sa objavil ako protiklad svojho predchodcu. Bol mladý, bystrý a triezvy. Kľúčovú úlohu zohralo aj to, že ruská ekonomika prešla z hlbokej recesie k stabilne dynamickému rastu, ktorému v roku 1998 prispela devalvácia rubľa a od roku 2003 rast cien energií na celosvetovej úrovni. Ako človek vládnuci Kremľu sa Putin spája s Ruskom, ktoré vstalo z kolien a získalo zodpovedajúce miesto vo svete. Úspech hrá v živote dôležitú úlohu, ale na jeho efektívne využívanie je potrebná zručnosť. Jednou z kľúčových čŕt Putinovho prístupu k riešeniu úloh zahraničnej politiky je jeho taktická ostražitosť, schopnosť nachádzať šance a uchopiť ich. Keď v dôsledku revolúcie na Majdane vo februári 2014 bol zvrhnutý ukrajinský prezident Viktor Janukovič, Putin uskutočnil plán krokov v krízových situáciách – obsadil Krym. V Sýrii využil neistotu západných lídrov, aby spustil rozhodujúci vojenský zásah na podporu režimu Bašára Assada. Nedávno sa pohral s neúspechmi Donalda Trumpa, aby podkopal proces prijímania rozhodnutí v USA i v NATO.

Úspech Putina bol z veľkej časti spôsobený kolapsom politiky Západu, najmä rozpormi medzi „zbožným kázaním“ a bezprávnym počínaním. Invázia do Iraku pod vedením Spojených štátov amerických, katastrofálna intervencia v Líbyi, zrušenie medzinárodných dohôd Trumpovou administratívou (najnovším príkladom je odstúpenie od Zmluvy INF) zničili samotný pojem „medzinárodného poriadku, podriadeného normám.“ Škody prehĺbil takmer úplný kolaps západného vodcovstva. V posledných rokoch bol svet svedkom Trumpovho chaosu v Amerike, seba deštruktívneho sklamania z Brexit-u vo Veľkej Británii, rozsiahlych občianskych protestov vo Francúzsku a xenofóbie, ktorá sa rozrástla po celej Európe. Kombinácia nemorálnosti a bezmocnosti mala katastrofálny vplyv na dôveru voči Západu.

V porovnaní s uvedeným stavom je Vladimír Putin „ťažká váha“, ktorá vie, čo chce a ako to dosiahnuť. V dôsledku toho významná časť krajín mimo západnej Európy a dokonca niektorí členovia Európskej únie považujú správanie Ruska na medzinárodnej scéne za prirodzené a rozumné. Existuje veľké pokušenie predpokladať, že úspechy Putina – a Ruska – majú dobré vyhliadky v dohľadnej budúcnosti. Predsa však existujú úskalia, ktoré môžu narušiť tento zdanlivo bezchybný pokrok – myslí si autor analýzy „piatich tajomstiev úspechu ruského prezidenta.“ Poukazuje na to, že Putin všetko tak ľahko dosiahol, až sa to môže stať najväčším problémom. Nedostatok zodpovednosti nielen uľahčuje politické rozhodnutia, ale vedie aj k chybným rozhodnutiam. Avšak ich dôsledky môžu byť obzvlášť závažné v čoraz chaotickejšom a nepredvídateľnom svete. Arogancia zvyšuje riziká nesprávnych kalkulácií a „nehôd“, vrátane možnosti konfliktov medzi veľmocami. Putin si natoľko zvykol na „prehliadnutia“ západných vlád, že teraz sa to považuje za prirodzený chod vecí. Keďže Západ sa nachádza v stave „smrteľného pádu“ a jeho vodcovia nie sú ničoho schopní, prečo dodržiavať pravidlá ? Podľa názoru autora príkladom takejto pozície bol Skripaľ, čo vyjadruje pohŕdanie Kremľa záležitosťami Veľkej Británie. A všetky uvádzané závery austrálskeho analytika môžu byť podkopané reálnymi udalosťami. Napríklad, čo sa stane,  ak si v roku 2020 v USA zvolia nového prezidenta ? Putin, ktorý je zvyknutý si Trumpa určitým spôsobom podriaďovať, môže naraziť na ťažkosti, ak sa neprispôsobí novej realite.

Ani vo vnútornej politike Ruska to nie je príliš bezproblémové. Objavili sa dôkazy, že agenda vlastenectva stráca svoj vplyv na ruskú verejnosť. Keďže sa nachádzajú  v čoraz stiesnenejších podmienkach, občania sú veľmi nespokojní, že Kremeľ sústreďuje svoju pozornosť na zahraničnú politiku na úkor domácich politických priorít. Myšlienka „nepriateľského Západu“ – zakotvená v mentalite stavu obliehania – už sa nejaví pre ľudí tak príťažlivá. Chcú žiť normálny život a očakávajú, že vláda túto úlohu splní, namiesto toho, aby sa do nekonečna venovala „veľkosti“ Ruska. Putinove úspechy mnohým spôsobili šok a vzbudili obdiv. Tieto úspechy sa však dosiahli na úkor strategických strát. Putin pripojil Krym, ale stratil Ukrajinu. Kríza vo vzťahoch so Západom obmedzila možnosti zahraničnej politiky Moskvy. Putin demonštruje významné prednosti pred lídermi Západu, ale Rusko stále viac ustupuje ambicióznej a rozhodnej Číne. Napriek všetkým víťazstvám Kremľa riskuje, že stráca zo zreteľa oveľa väčší celkový obraz sveta. Ak chce Rusko pokračovať v rozkvete, musí sa stať niečím viac ak len globálnym bojovníkom proti predsudkom.