V súboji o prezidentský úrad nastali orgie populizmu – slovenská ústava poskytuje hlave štátu veľmi obmedzené kompetencie

Prezidentská kampaň v elektronických médiách odštartovala orgie populizmu. Keďže niektorí sa tomu termínu bránia zubami-nechtami a iní mu ani nie celkom rozumejú, tak sa žiada pripomenúť jeho význam, ako ho vykladajú politológovia. Pod tento pojem spravidla patrí vystupovanie politikov na verejnosti takým spôsobom, že zdôrazňujú pochopenie problémov obyčajných ľudí, prípadne im dávajú nerealizovateľné sľuby, pričom sa snažia zaujať občanov za každú cenu – a to bez ohľadu na okolnosti a súvislosti. Azda jediný, kto nepodľahol pred televíznou kamerou populistickým manierom bol doteraz iba Eduard Chmelár, ktorý divákom, televíznemu moderátorovi i svojmu spolubesedníkovi vysvetlil, že slovenská ústava poskytuje prezidentovi republiky veľmi úzko vymedzené kompetencie, neumožňujúce naplniť činmi predsavzatia, prislúchajúce výlučne exekutíve, teda vláde vytvorenej na základe výsledkov parlamentných volieb.

Pri televíznej prezentácii prezidentských kandidátov stojí za pozornosť konfrontácia dvoch prezidentských kandidátov – Zuzany Čaputovej a Roberta Mistríka – oboch predstavujúcich tábor opozície. Nielen pri televíznej besede, ale aj na iných diskusných fórach obaja sľubovali, že ešte pred prvým kolom prezidentských volieb sa jeden z nich na základe verejných prieskumov preferencií vzdá kandidátky v prospech toho úspešnejšieho, aby sa nedostali obaja ich súperi – kandidát vládnej strany Smer-SD a kandidát občianskej iniciatívy „Harabín na hrad“. Viacerých svedkov ich diskusií zarazila skutočnosť, že Robert Mistrík sa už akosi vopred prezentoval takým spôsobom, že on bude víťazom pri meraní ich preferencií a jeho partnerka je len akosi „do počtu“ – teda asi nie je dôvod všímať si jej názory a postoje. Takáto hra sa nemusí „vyplatiť“, pretože viacerým divákom svojimi postojmi a formuláciami viac zaimponovala pani Čaputová než „vedec a podnikateľ“ pán Mistrík, ktorý pôsobil ako „figúra bez vône, chute a zápachu“ – pripomínajúc tým pána prezidenta Andreja Kisku.

Na populistické pokrytectvo Roberta Mistríka poukázal Béla Bugár, ktorý v reakcii na Mistríkove reči o spájaní spoločnosti mu položil otázku: „Ako chcete spájať, keď už dnes formulujete postoje jednej strany spoločnosti ?“ Lacnému populistickému gestu sa nevyhol ani prezidentský kandidát vládnej strany Smer-SD Maroš Šefčovič, ktorý by chcel otvoriť verejnosti prezidentský palác aspoň raz mesačne, nielen raz ročne. Na druhej strane z favorizovaných prezidentských kandidátov z hľadiska ústavných kompetencií hlavy štátu sa k aktuálnym problémom najkonkrétnejšie vyjadril práve Šefčovič, keď konštatoval, že Európa je na rázcestí – a preto „teraz skutočne nie je čas spochybňovať naše miesto v Európskej únii alebo vnášať do tejto diskusie momenty neistoty. Slovensko má výnimočné postavenie v únii, vo visegrádskom priestore sme jediný štát, ktorý má euro, a sme jasne proeurópska krajina. To nás robí výnimočnými. Máme zodpovednosť nielen voči krajine a občanom, ale do veľkej miery nás západní partneri vnímajú ako most do V4.“ Šefčovič vie, o čom hovorí – a ak bude zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, jeho slová budú počúvať s rešpektom premiéri a prezidenti na summitoch v Bruseli, pretože sa v nich zrkadlí dlhoročná skúsenosť eurokomisára, ktorý viedol zložité rokovania EÚ medzi Ruskom a Ukrajinou, neustále pomáhal hľadať kompromisy a tlmil vybičované vášne. Takéto vlastnosti by mal mať aj slovenský prezident, keďže Slovensko je polarizované a rozdelené – azda najviac od čias vlády Vladimíra Mečiara.

A práve Mečiara oceňuje ako pozitívnu historickú postavu ďalší prezidentský kandidát – Štefan Harabín, pretože podľa neho bol „architektom slovenskej štátnosti.“ Sudcovi Najvyššieho súdu SR nemožno uprieť, že je skvelým odborníkom v oblasti trestného práva, ale jeho vyjadrenie o Mečiarovi možno vnímať iba tak, že kalkuluje s potenciálom bývalých voličov HZDS, ktorý na V.M. nevedia zabudnúť. Čo popáchal Mečiarov režim a ako poškodil záujmy Slovenska v zahraničí, to JUDr. Harabín ignoruje, ako keby nedošlo k hrubému zneužívaniu Slovenskej informačnej služby proti opozícii v období 1995-98, ako keby nedošlo k útokom na novinárov i cirkevných hodnostárov, ako keby Mečiarova vláda neotvorila dvere „divokej privatizácii“, ktorá inšpirovala k podobným kúskom aj niektorých politikov nasledujúcich vládnych garnitúr. K necnostiam Štefana Harabína patrí aj jeho verejné znevažovania predstaviteľov sudcovského stavu, osoby ženského pohlavia nevynímajúc. Napriek uvádzaným negatívam je prezidentský kandidát Harabín vážnym súperom, pretože jeho agresívna rétorika imponuje ľuďom, ktorí na vlastnej koži zažívajú dôsledky pretrvávajúcich defektov spoločnosti, ako sú korupcia, klientelizmus a stranícky protekcionizmus. Harabín dokáže svojím slovníkom osloviť jednoduchých ľudí a títo mu dôverujú, pretože ho považujú za odborníka v jeho profesii a slovo populizmus vnímajú iba ako termín zo slovníka cudzích slov.

Pri voľbe nového prezidenta by nemala voličom uniknúť skúsenosť so súčasnou hlavou štátu Andrejom Kiskom, do ktorého mnohí vkladali veľké nádeje. Tento prezident bez minima skúseností v politike nezvládol krízové spoločenské situácie, aké Slovensko zažilo v posledných dvanástich mesiacoch a nenaplnil tak svoje populistické sľuby, že bude prezidentom „všetkých občanov Slovenskej republiky.“ Nezvládol náročné bremeno svojho úradu, a preto nekandiduje na druhé obdobie svojej prezidentskej funkcie. Porušil tak nepísanú prezidentskú tradíciu v našej krajine, podľa ktorej hlava štátu úraduje v Grasalkovičovom paláci desať rokov. Aj prezidentský osud Andreja Kisku by mali mať na zreteli občania, keď sa budú 16. marca rozhodovať, ktorému prezidentskému kandidátovi dajú svoj hlas ! Pochopia konečne voliči, že dobrým prezidentom nie je ten, ktorý im sľubuje, čo „im vidí na očiach“ alebo pozýva bezdomovcov do svojho prezidentského sídla na obed ?