Už sme sa poučili, že nemožno slepo dôverovať volebným preferenciám – napriek tomu niektorí si stavajú hrady z piesku

Analytici a komentátori prezentujú špekulatívne úvahy a predpovede, aké bude zloženie Národnej rady SR po voľbách 30. septembra, resp. kto má najväčšie šance zostavovať budúcu vládu. Porovnanie výsledkov parlamentných volieb vo februári 2020 s predvolebnými preferenciami, ako ich uvádzali prieskumné agentúry, núti  k opatrnejšiemu posudzovaniu aktuálne prezentovaných čísiel  i analytických predpovedí.   Najväčší počet hlasov v parlamentných voľbách získalo v roku 2020 hnutie OĽaNO – a to 25,02 %. Okrem neho sa do parlamentu dostali aj Smer-SD (18,29 %), Sme  rodina (8,24 %), Kotlebovci-ĽSNS (7,97 %), SaS (6,22 %) a strana  Za ľudí (5,77 %).  Podľa prieskumu agentúry AKO preferencie v novembri 2019 vykazovali takéto údaje:  OĽANO – 7,8 %. Smer-SD -18,24%), Sme rodina – 7,1 %, Kotlebovci-ĽSNS – 6,4 %, SaS – 6,3 % a Za ľudí – 11,5 %. V januári 2020 agentúra AKO zaznamenala takéto preferencie: OĽaNO – 8,4 % Smer-SD – 17,1 %, Sme rodina – 7,9 %, Kotlebovci-ĽSNS  – 11,0 %, SaS – 6,1 % a Za ľudí – 10,1 %. Vo februári 2020 – dva týždne pred konaním volieb – prieskum AKO zachytil tieto takúto úroveň preferencií: OĽaNO  – 15,5 %, Smer -SD – 16,9 %, Sme rodina – 7,2 %, Kotlebovci-ĽSNS – 10,3 %, SaS  – 6,1 % a Za ľudí  – 8,9 %. Pre úplnosť sa žiada uviesť, že posledný prieskum vykazoval u politických subjektov KDH a SNS percentá na úrovni 5,3, resp. 5.0, ale ani jeden z nich sa napriek tomu do parlamentu nedostal.

Nielen výsledky Matovičovho hnutia OĽaNO, ale aj Kiskovej strany Za ľudí ukazujú, že nemožno slepo dôverovať volebným preferenciám a na takomto základe stavať predpovede o tom, aké bude zloženie vlády Slovenskej republiky po septembrových voľbách. V tomto kontexte možno metaforicky konštatovať, že niektorí si stavajú hrady z piesku, pričom dezorientujú voličov, ktorí si svojho straníckeho favorita vyberajú podľa aktuálnych preferencií. Volebné preferencie sú indikátory aktuálnej spoločenskej atmosféry, výrazne ovplyvňovanej predovšetkým médiami. Výraznou mierou na postoje občanov vplýva propaganda populistických politikov, ktorí svojou zjednodušenou interpretáciou faktov zastierajú obraz reality v očiach potenciálnych voličov. Príkladom toho je napríklad stav nášho kolabujúceho zdravotníctva; jeho kriticky stav nenastal počas funkčného obdobia jednej vlády, ale jeho úpadok bol dlhodobý proces, ignorovaný striedajúcimi sa vládami, nevynímajú 12 rokov troch vlád strany Smer-SD. Zdá sa, že voliči sú slepí, o čom svedčia volebné preferencie strany Roberta Fica.

Ak si všímame endemickú korupciu a defekty z obdobia Ficovho vládnutia, to neznamená, že by sme mali ignorovať rozvrat štátu, ktorý spôsobila vláda Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Nekompetentné spravovanie vecí verejných pod taktovkou politicky choromyseľného Matoviča nie je však iba jeho „hriech,“ ale svoju mieru zodpovednosti zaň nesú aj koaliční partneri. Ak sa politické subjekty Borisa Kollára alebo Richarda Sulíka „náhodou“ dostanú do parlamentu, bude tragédiou pre Slovensko, ak ich akceptujú ako koaličných partnerov „silní hráči na scéne“ – Progresívne Slovensko, či Hlas-SD, bez ktorých žiadna verzia vládnej koalície asi nemôže vzniknúť. Vypočítavý oportunista Boris Kollár i arogantný špekulant Richard Sulík sotva môžu byť zárukou toho, že budúca koaličná vláda sa dokáže držať stabilného kurzu smerovania Slovenska k pozitívnym zmenám, ktoré väčšina naivných voličov očakáva.

V preferenciách doteraz dominuje strana Roberta Fica, ktorý má však výrazný deficit volebného potenciálu. Preto sa spolieha na to, že Smer-u naklonené krídlo strany Hlas-SD so svojím „hovorcom“ Erikom Tomášom dotlačí Petra Pellegriniho ku koaličnému paktu so stranou Smer-SD. Ficovej „frakcii“ v Hlas-e výdatne pomáhajú aj politici niektorých strán „napravo od stredu,“ ktorí do nedávna ostentatívne deklarovali, že s Pellegriniho stranou nechcú mať nič spoločného. Ani neprekvapuje, že za takejto situácie predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko púšťa do obehu návnadu na Pellegriniho, že by mu Fico mohol ponúknuť ako koaličný ústupok post premiéra. Alebo iní špekulujú nad tým, že by predseda strany Hlas-SD dostal ako odmenu od Fica za ochotu vstúpiť do koalície s jeho stranou podporu kandidatúry Petra Pellegriniho na post prezidenta v roku 2024. Ale až volebný výsledok  30. septembra rozhodne o tom, aký postoj zaujme vedenie strany Hlas-SD ku všetkým alternatívam, ktoré mu budú poskytnuté.

Inteligentní pozorovatelia slovenskej politickej scény už pochopili, že strana Hlas-SD po voľbách preberie úlohu „drahej nevesty,“ za ktorú sa v roku 2020 pri koaličných rokovaniach pasovala strana Borisa Kollára – Sme rodina. Zmierili sa s tým už aj niektorí novinári z médií „hlavného prúdu.“ Iba keby sa volebné preferencie tak pomenili, ako tomu bolo vo februári 2020 – keď neočakávane narástlo Matovičovo OĽaNO a „scvrkla“ sa Kiskova strana Za ľudí – v takom prípade by úvahy o novej „drahej neveste“ nestáli za reč. Avšak rovnako možno zavrhnúť aj zbožné želania tých, ktorí snívajú o tom, že predseda strany Progresívne Slovensko Michal Šimečka bude zostavovať koaličnú vládu, pričom sa zaobíde bez Petra Pellegriniho. V súvislosti s úvahami, kto zastaví vládu po voľbách, sa žiada podotknúť, že volebné preferencie politických strán majú viac-menej orientačný aj manipulačný charakter, ale nie sú spoľahlivým indikátorom nálady občanov Slovenskej republiky.