Ukrajina nemôže vyhnať Rusko z okupovaného územia – Biely dom stále pristupuje k rozšíreniu pomoci Kyjevu opatrne

Stretnutie prezidenta Volodymyra Zelenského s bývalým prezidentom Donaldom Trumpom – hoci neviedlo k ničomu konkrétnemu – bolo rozumným krokom oboch strán. V prípade Zelenského to bolo uznanie očividného faktu, že Trump môže vyhrať v novembrových voľbách a potom bude pre Zelenského zúfalo dôležité mať s ním nejaký pracovný vzťah. Trumpa malo stretnutie ochrániť pred obvineniami, že je Putinovým spojencom, a tiež išlo o uznanie jednoduchej pravdy, že ak bude zvolený a bude chcieť presadzovať ukončenie vojny na Ukrajine, bude sa musieť vysporiadať so Zelenským. Pokiaľ ide o Zelenského „ Plán víťazstva,“ neexistuje žiadna šanca na úspech. Ukrajina nemôže vyhnať Rusko z celého – alebo s najväčšou pravdepodobnosťou žiadneho – územia, ktoré Rusko zabralo od roku 2014. Naopak, teraz je to ukrajinská armáda, ktorá pomaly ustupuje z Donbasu. Skutočnou otázkou je, či Zelenskij a ukrajinská vláda teraz sami tomuto plánu veria – a ak nie, prečo ho stále presadzujú.

V takomto skeptickom kontexte uvádza svoj komentár na internetovom portáli UnHerd k nedávnemu stretnutiu Zelenského s Trumpom počas návštevy ukrajinského prezidenta v Spojených štátoch britský spisovateľ, novinár a politický analytik  Anatol Lieven, ktorý v súčasnosti pôsobí ako hosťujúci profesor na King’s College London a vedúci pracovník Quincy Institute for Responsible Statecraft vo Washingtone. Podotýka, že  v poznámkach mimo záznam vyjadrili predstavitelia Bidenovej administratívy hlboký  skepticizmus voči ukrajinskému plánu. Prezident Joe Biden o niečo zvýšil existujúcu vojenskú pomoc USA Ukrajine, ale odmietol dovoliť odpálenie rakiet Storm Shadow  (poskytnutých Britmi, ale navádzaných USA) hlboko do Ruska zo strachu z drastickej ruskej odvety, najmä na Blízkom východe. A aj keby „Búrkové tiene“ dostali zelenú, neviedlo by to k ukrajinskému „víťazstvu,“ hoci by to pravdepodobne pomohlo spomaliť ruský postup. Neexistuje ani žiadna šanca, že Ukrajina dostane definitívny a zaručený harmonogram členstva v NATO (ktoré budú Maďarsko, Turecko, Slovensko – a v budúcnosti možno aj Nemecko a Francúzsko) v každom prípade vetovať.

Západní predstavitelia v súčasnosti čoraz viac súkromne pripúšťajú, že vojna (alebo možno len boje) sa skončí zhruba na základe, ktorý bol stanovený na istanbulských rokovaniach v prvých týždňoch vojny a ktorý nedávno načrtol Trumpov kandidát na viceprezidenta, senátor J.D. Vance: nastane prímerie pozdĺž celej línie, kadiaľ nakoniec povedie frontová línia; otázka zvrchovanosti nad štyrmi provinciami, o ktorých Rusko tvrdí, že ich anektovalo, odloží sa na (nekonečné) budúce rokovania, podobne ako v prípade Cypru; medzitým obe strany sľúbia, že líniu prímeria nebudú meniť silou; a Ukrajina podpíše zmluvu o neutralite, ktorú bude sprevádzať určitá forma medzinárodných záruk za jej bezpečnosť a územnú celistvosť.

V Kyjeve sa čoraz viac objavujú náznaky, že toto je to najlepšie, čo Ukrajina môže pravdepodobne dostať – a že ak bude vojna pokračovať, môže dostať oveľa menej. Jeden ukrajinský podnikateľ Anatolovi Lievenovi povedal, že „v súkromí teraz každý vie, že stratené územia nedostaneme späť.“ Rastie pocit , že Ukrajina by mala okupované územia pustiť (hoci bez toho, aby to niekedy právne pripustila), aby mohla obnoviť svoju ekonomiku a smerovať k členstvu v Európskej únii. Ukrajinská vláda by potom mohla vyhlásiť, že mier podľa existujúcej línie nie je porážkou, ale  kvalifikovaným víťazstvom, ktoré zachráni 80 % Ukrajiny a zabezpečí jej európsku budúcnosť. Podľa prieskumov verejnej mienky sa aj ukrajinská verejnosť posúva týmto smerom, hoci pomaly. Tento názorový posun je do značnej miery spôsobený pochmúrnymi správami z frontovej línie, neúspechom vpádu do Kurska s cieľom odkloniť ruské sily od Donbasu a vyhliadkou na zimu s výpadkami elektrickej energie v dôsledku ruského ničenia ukrajinskej energetickej infraštruktúry.

Vyplýva to tiež z vývoja v západnej Európe (a v menšej miere aj v USA ), kde sú štátne rozpočty na sociálne zabezpečenie a zdravotníctvo pod silným tlakom a verejná mienka sa mení v prospech skorého mieru. Najzreteľnejšie je to v Nemecku, ktoré je základom európskej podpory Ukrajine, kde protivojnová Alternatíva pre Nemecko (AfD) a nová aliancia Sahra Wagenknecht (BSW) dosiahli tento mesiac obrovské zisky vo voľbách vo východných spolkových krajinách. Preto sa objavili názory, že Zelensky nikdy neočakával, že jeho plán víťazstva“ bude prijatý – a že je to vlastne príprava na ukrajinské prijatie kompromisného mieru. Ukrajinskému ľudu povie, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby získal pomoc Západu pre víťazstvo, ale západní spojenci Ukrajiny ho zradili, a preto nemá inú možnosť, ako uzavrieť mier.

Ak Trump zvíťazí, tento moment môže prísť pomerne rýchlo – aj keď s ohľadom na to, čo vieme o jeho charaktere, nie je múdre robiť o Trumpovi žiadne pevné predpovede. Za vlády Kamaly Harrisovej by to mohlo trvať pomerne dlhšie.  V rámci svojej predvolebnej stratégie proti Trumpovi sa vo svojich verejných vyhláseniach čoraz hlbšie prekopáva k podpore ukrajinského „víťazstva,“ a preto bude pre ňu primerane ťažšie zmeniť kurz. Otázkou je, či Ukrajina môže pokračovať v ústupe veľmi pomaly, pričom bude Rusom spôsobovať ťažké straty (ale aj ťažké straty vo vlastnej oveľa menšej armáde); alebo či sa v určitom okamihu krvavá patová situácia zlomí a ukrajinský front sa zrúti, ako to podarilo Talianom v októbri 1917, Nemcom v auguste 1918 a Britom a Francúzom takmer v marci 1918. Na túto otázku sa nedá odpovedať, ale treba ju nastoliť – spolu s ňou aj otázku, či hľadanie mierového riešenia nie je ešte naliehavejšie, ako sa teraz zdá.