Tri scenáre ukončenia vojny na Ukrajine – po kompromise medzi Západom a Ruskom by mohol nasledovať dôležitejší kompromis medzi Západom a Čínou

Vojenská konfrontácia medzi Ruskom a Ukrajinou nie je etnický konflikt: etnickí Ukrajinci a etnickí Rusi bojujú na oboch stranách frontovej línie. A radikálny nacionalizmus nie je hlavnou motiváciou ukrajinského odporu – na rozdiel od mnohých vyhlásení Moskvy. Nie je to ani boj o náboženstvo. Rusko aj Ukrajina sú v podstate sekulárne štáty a nedávna náboženská renesancia v týchto dvoch krajinách je povrchná. Ani boj nie je väčšinou o území (hoci súvisiace spory zostávajú hrozivou prekážkou dosiahnutia mierového urovnania). Konflikt sa týka stretu medzi veľmi odlišnými spôsobmi organizácie spoločenského a politického života v rámci dvoch krajín, ktoré spolu kedysi tvorili veľkú časť sovietskeho priestoru. Je to tiež intelektuálna a duchovná konfrontácia dvoch názorov: dvoch pohľadov na moderný medzinárodný systém a na svet ako taký; dve protichodné predstavy o tom, čo je správne a čo nie, čo je spravodlivé a čo nie, čo je legitímne a čo je nelegitímne a čo by malo predstavovať vedenie krajiny.

V takomto kontexte prezentuje svoje názory na rusko-ukrajinský konflikt geopolitický analytik a generálny riaditeľ think-tanku – Ruskej rady pre medzinárodné záležitosti Andrej Kortunov v britskom časopise The Economist. Podľa názoru renomovaného ruského experta bolo by ťažké tvrdiť, že Ukrajina sa už stala vzorom liberálnej demokracie západného typu. Krajina sa však vytrvalo uberá týmto smerom – pomaly, nekonzistentne a s pochopiteľnými neúspechmi a nevyhnutným otáľaním. Rusko zase nie je klasickým ázijským alebo európskym autoritárskym štátom, ale už najmenej 20 rokov sa vzďaľuje od liberálno-demokratického modelu. Ukrajinská spoločnosť je vo všeobecnosti organizovaná zdola nahor, kým ruská spoločnosť má vo svojom jadre zakotvený proces zhora nadol. Od získania nezávislosti v roku 1991 si napríklad Ukrajina zvolila šiestich prezidentov. Každý z nich získal moc po veľmi sporných (a niekedy veľmi dramatických) voľbách. V tom istom období vládli Rusku iba tri hlavy štátov. Každý nový vodca bol starostlivo vybraný a podporovaný jeho predchodcom.

Historici, kultúrni antropológovia a sociológovia diskutujú o dôvodoch tejto pozoruhodnej divergencie. Najdôležitejšie však je to, že táto zásadná nezlučiteľnosť dvoch modelov spoločenskej organizácie viedla nielen k hroznej bratovražednej vojenskej konfrontácii v samom strede Európy, ale že bude diktovať aj to, ako sa každá strana v konflikte správa. Od personálu po propagandu a od stratégie po štátnictvo, dva konkurenčné postsovietske modely sa podrobujú skúške. Výsledok bude mať dôsledky ďaleko za hranicami Európy.

Podľa Kortunova v Kyjeve môžu tvrdiť, že podmienky konfrontácie nie sú férové. Rusko je väčšie, bohatšie a vojensky silnejšie ako Ukrajina. Na druhej strane sa Ukrajina teší medzinárodným sympatiám a takmer neobmedzenej obrannej, ekonomickej, humanitárnej a spravodajskej pomoci zo Západu. Rusko sa môže spoľahnúť len na seba a je vystavené tlaku čoraz bolestivejších sankcií. Mnohí ruskí experti zvyknú tvrdiť, že masívna západná vojenská a iná podpora je jediným dôvodom, prečo sa Ukrajina ešte nerozpadla a nevzdala sa. Tento príbeh však nevysvetľuje zdroje motivácie Ukrajiny. Zoberme si Afganistan, kde všetka dlhodobá rozsiahla vojenská podpora zo strany USA a ich partnerov minulý rok nezabránila nezastaviteľnej ofenzíve Talibanu. Hoci tieto dva konflikty nemožno priamo porovnávať, realita v praxi sa zdá byť jasná; zatiaľ čo Afganci v roku 2021 už neboli motivovaní bojovať za svoju krajinu a za svoje hodnoty, Ukrajinci v roku 2022 jednoznačne áno. Pri porovnávaní Ukrajiny a Afganistanu si treba uvedomiť, že v tomto konflikte ide o veľa viac. Ide o budúcnosť medzinárodného systému a o budúcnosť svetového poriadku. Najdôležitejšie je, že ide o naše chápanie samotnej modernity a následne o naše preferované modely sociálneho a politického vývoja.

Andrej Kortunov zastáva názor, že existujú tri scenáre konca vojny a každý z nich by mal obrovské geopolitické dôsledky. Ak by Kremeľ v tejto epickej patovej situácii rozhodne prehral, ​​pravdepodobne by sme boli svedkami opätovného objavenia sa unipolárneho momentu – bez ohľadu na zostávajúcu opozíciu voči tomuto usporiadaniu zo strany Pekingu. Hoci Ukrajina môže byť pre prezidenta Vladimíra  Putina nedokončenou záležitosťou, samotné postavenie Ruska je pre mnohých na Západe nedokončenou záležitosťou. Triumf pre Ukrajinu môže viesť k skrotenému a domestikovanému Rusku. Tiché Rusko by umožnilo Západu ľahšie sa vyrovnať s Čínou, ktorá by bola jedinou veľkou prekážkou liberálnej hegemónie a dlho očakávaného „konca dejín.“

Ak konflikt vyústi do nedokonalého, ale obojstranne prijateľného urovnania, konečný výsledok kolízie medzi ruským a ukrajinským modelom sa odloží. Tvrdá konkurencia medzi týmito dvoma modelmi sociálnej organizácie bude pokračovať, ale Andrej Kortunov dúfa, že v menej brutálnom režime. Po menej ako dokonalom kompromise medzi Západom a Ruskom by mohol nasledovať dôležitejší a zásadnejší kompromis medzi Západom a Čínou. Ak je možná dohoda s Putinom, dohoda so Si Ťin-pchingom by bola logickým pokračovaním. Zblíženie medzi Čínou a Západom by si však od Západu vyžadovalo viac času, energie a politickej flexibility.  Viedlo by to k reforme globálneho poriadku s veľkými zmenami v systéme OSN, archaických normách medzinárodného verejného práva a rekalibrácii v Medzinárodnom menovom fonde, Svetovej obchodnej organizácii (WTO) a iných inštitúciách.

Ak nedôjde k dohode o Ukrajine a konflikt bude pokračovať  cyklicky sa opakujúcimi neistými prímeriami, po ktorých budú nasledovať nové kolá eskalácie, môžeme očakávať  úpadok v globálnych a regionálnych orgánoch. Neefektívne medzinárodné inštitúcie sa môžu zrútiť v dôsledku zrýchľujúcich sa pretekov v zbrojení, šírenia jadrových zbraní a množiacich sa regionálnych konfliktov. Takáto zmena by v nasledujúcich rokoch viedla len k väčšiemu chaosu.

Posúdenie pravdepodobnosti ktoréhokoľvek z troch scenárov je mimoriadne ťažké – príliš veľa nezávislých premenných by mohlo ovplyvniť výsledok konfliktu. Scenár nápravy pomerov, pri ktorom dôjde k dohode o ukončení vojny, považuje ruský expert za najlepšiu možnosť pre všetkých. Ostatní buď zavedú zmenu príliš rýchlo, alebo zablokujú tak veľmi potrebnú zmenu; v oboch prípadoch sa politické riziká znásobia. Ak konflikt spustí postupný, usporiadaný a nenásilný prechod, v ktorom sa globálny poriadok stane stabilnejším, znamenalo by to, že ľudstvo nenechalo obete Ukrajiny vyjsť nazmar.