Súboj prezidentských kandidátov je predkolom parlamentných volieb – rozhodnú voliči kandidátov, ktorí nepostúpia

Hoci niektorí politickí analytici a komentátori „splietajú dve-na tri“ – aby „vylepšili“ v očiach voličov svojho favorizovaného prezidentského kandidáta či kandidátku – väčšina váži slová temer na „lekárnických vážkach“, aby sa nepomýlili vo svojich vyjadreniach, ktoré by ich mohli diskvalifikovať, keby potom výsledky prezidentských volieb nezodpovedali ich predvolebným hodnoteniam kandidátov. Podaktorí z expertov však neodolali „pokušeniu“ a zapojili sa do procesu manipulácie s občanmi, aby ich naklonili svojmu preferovanému kandidátovi. Ale všetci inteligentnejší ľudia vedia, že tu nejde len o to, kto bude zvolený za prezidenta republiky, ale že prezidentské voľby sú predkolom parlamentných volieb, v ktorých by sa malo na budúci rok rozhodovať o tom, aký bude pomer politických síl v novozvolenej Národnej rade Slovenskej republiky. Ide totiž o to, že víťaz prezidentského súboja svojou stranícko-politickou orientáciou naznačí, aký bude budúci vnútropolitický vývoj na Slovensku, aké zmeny spoločenskej situácie možno očakávať – a bude „lakmusovým papierikom“, signalizujúcim smerovanie zmien, ktoré voľby v demokracii vždy prinášajú.

Keby sa v prezidentských voľbách presadila  v politike neskúsená Zuzana Čaputová, povzbudí to opozíciu, ktorá ani rok po vražde Jána Kuciaka a jeho partnerky nedokázala výrazne posunúť úroveň svojich preferencií k vyšším číslam. Na druhej strane takýto vývoj by však nepotešil niektoré opozičné politické subjekty, pretože víťazstvo Čaputovej – dokonca iba jej postup do druhého kola prezidentských volieb – by mohli významne rozšíriť voličskú základňu hnutia Progresívne Slovensko. Čaputovej elektorát by mohol významne prispieť k tomu, aby sa hnutie prepracovalo vo voľbách do Národnej rady SR – a to na úkor iných opozičných subjektov. Najviac sa takýmto vývojom cíti ohrozená strana Sloboda a Solidarita, čo jej predseda Richard Sulík dal najavo tým, keď favorizoval ako vhodnejšieho prezidentského kandidáta opozície Roberta Mistríka. Šéf tejto „liberálnej“ strany sa naozaj oprávnene obáva, že volebná kampaň Zuzany Čaputovej  a prípadne imidž „prezidentskej strany“ by Progresívnemu Slovensku mohol poskytnúť výrazný prírastok voličov na úkor SaS, čo by mohlo pochovať Sulíkov premiérsky sen.

Volebné víťazstvo Maroša Šefčoviča by zase mohlo pomôcť strane Smer-SD, aby skonsolidovala svoju voličskú základňu a zastavila negatívny vývoj jej podpory, o ktorý sa nezanedbateľnou mierou v poslednom období pričinil predseda strany Robert Fico, hlavne nie príliš uváženým záujmom dostať sa do kresla predsedu Ústavného súdu SR. Úspech pragmatického diplomata Šefčoviča by mohol posilniť aj pozíciu premiéra Petra Pellegriniho v strane, kde prebieha proces hľadania smeru, akým by sa strana Smer mala vydať v situácii, keď sa musí začať pripravovať na pôsobenie v opozícii. Šefčovič ako prezident Slovenskej republiky by mohol fungovať ako prvok, vyvažujúci úradovanie novej vlády, ktorú bude po parlamentných voľbách zostavovať dnešná opozícia. Alebo by bol racionálne uvažujúcim mediátorom, keby sa vzhľadom na výsledok volieb do Národnej rady SR nedarilo zostaviť akcieschopnú vládu. Inak Maroša Šefčoviča možno považovať za dostatočne skúseného v diplomacii a tiež v politike, že by neinicioval konfliktný vzťah s vládou, ako je tomu za súčasného prezidenta Andreja Kisku.

Najhorším variantom pre Slovensko – i keď nie veľmi pravdepodobným – by bolo, keby sa do Grasalkovičovho paláca „nakvartíroval“ na základe volebných výsledkov Štefan Harabín. Nielen jeho predvolebná kampaň, ale aj predchádzajúce pôsobenie v justícii ukazujú, že je konfliktný typ a so zreteľom na jeho politické názory by sa od začiatku dostal do sporov s vládou, ktorá vzíde z parlamentných volieb v roku 2020. Dokonca ešte za súčasnej vlády Petra Pellegriniho by mohol spôsobiť krízu vo vládnej koalícii, pretože jeho zahraničnopolitická orientácia inklinuje ku kurzu, ktorý začala v poslednom období presadzovať Slovenská národná strana. Harabín je rizikovým faktorom pre krajinu, pretože jeho deklarované zámery môžu nielen vnútropoliticky destabilizovať domáce pomery, ale problematizovať vzťahy Slovenska s jeho partnermi v Európskej únii a v NATO. V takomto kontexte možno konštatovať, že Harabinovo volebné víťazstvo by prišlo vhod spomedzi strán súčasnej vládnej koalície iba SNS, v súčasnosti svojimi volebnými preferenciami pohybujúcimi sa k úrovni zanedbateľných parlamentných strán.

Už prvé kolo prezidentských volieb môže rozhodnúť o tom, kto má šancu stať sa piatym slovenským prezidentom. Kandidáti, ktorí nepostúpia, môžu ovplyvniť voličov, ktorí budú rozhodovať o víťazovi druhého kola. Dá sa iba špekulovať o tom, či títo budú chcieť zasiahnuť do prezidentského finále – alebo to ponechajú na občanoch, ochotných zúčastniť sa volieb v druhom kole, keď ich favorit sa do záverečného merania síl nedostane. V tomto súboji môžu významne ovplyvniť výsledok aj hlasy voličov, ktorí v prvom kole z principiálnych dôvodov uprednostnili kandidátov na nižších stupienkoch preferenčného rebríčka a budú sa unúvať k volebným urnám, aj keď ich favoriti nepostúpia.