Strana Smer-SD smeruje na „historickú križovatku“ – premiér Pellegrini pribuchol „pred nosom“ koaličné dvere Kotlebovi

Komorne ladené vystúpenie premiéra Petra Pellegriniho na slávnostnom sneme strany Smer-SD bolo poplatné aktuálnej predvolebnej situácii, v ktorej najsilnejšia slovenská politická strana si nemôže dovoliť otvorený rozkol medzi jej súčasným volebným lídrom a predsedom strany Robertom Ficom. Ak si chce tento subjekt udržať pozíciu hegemóna politickej scény na Slovensku a bez ďalšej ujmy volebných preferencií uchovať šance, aby zostal aspoň relatívne relevantným hráčom, keď sa bude po voľbách v roku 2020 „lepiť“ nová administratíva. Slovo „lepiť“ metaforicky vyjadruje zložitý proces zostavovania budúcej vlády, ak sa tzv. demokratická opozícia pokúsi prekonať vzájomné averzie jej lídrov a pod kuratelou prezidentky Zuzany Čaputovej – a za pomoci jej poradcov – „vyskladá“ pestrofarebný kabinet z ministrov, medzi ktorými „istú stoličku“ má možno iba Veronika Remišová, pretože si ju ex-prezident Andrej Kiska preverboval od Igora Matoviča za prísľub kresla ministerky vnútra.

Peter Pellegrini určite vie, že „národno-konzervatívne“ orientovaná časť elektorátu strany Smer-SD sú Ficovi oddaní voliči, bez ktorých by ním deklarovaná „sociálna demokracia“ sotva mohla plniť funkciu „jazýčka“ na politických váhach v marci budúceho roku, keď sa bude pani prezidentka rozhodovať o tom, koho ako prvého poverí rokovaniami o zostavení novej vlády. Azda aj preto premiér v slávnostnom prejave na sneme k 20. výročiu založenia Smer-u príliš „neťal do živého“, ale zdôrazňoval Ficovu „mantru“ o sociálnom štáte a iba v diplomatických náznakoch pripomínal, že nie prieskumy verejnej mienky, ale politická zodpovednosť pri prijímaní netradičných riešení majú orientovať stranu k prehlbovaniu sociálneho štátu. Hovoril teda tak, aby si väčšinu tradičného elektorátu „nepohneval“, pretože na „ťažkej tŕnistej ceste“ – ako nazval súčasnú predvolebnú kampaň – bude Smer-SD potrebovať hlas každého voliča.

Hoci Pellegrini ani slovíčkom nenaznačil, že by po parlamentných voľbách pripustil „paktovanie“ s protificovskou opozíciou, predsa len jej vyslal signál – a to tým, že okázalo „pribuchol dvere“ Kotlebovej Ľudovej strane Naše Slovensko pred vstupom do akejkoľvek koalície so Smer-om. Pellegriniho akcent na protifašistickú „strunu“ vylučuje špekulácie o tom, že po februárových parlamentných voľbách by strana Smer-SD mohla hrať s akousi „kotlebovskou kartou“ ako prostriedkom nátlaku pri rokovaniach o zostavení vlády. Zreteľné „nie“ novodobým obhajcom fašizmu berie „vietor z plachiet“ propagandistickým obvineniam voči Smer-u v kontexte s jeho niektorými spoločnými hlasovaniami s poslancami ĽSNŠ v Národnej rade Slovenskej republiky. Okrem toho dištancovanie sa od „kotlebovcov“ reflektuje aj postoje sociálnodemokraticky zmýšľajúcich intelektuálov, ktorí by neboli ochotní tolerovať politický pakt s pravicovými radikálmi v straníckych tričkách Mariana Kotlebu.

V prejave premiéra Pellegriniho na sneme sa vyskytol aj obrat, že Smer sa nachádza na „historickej križovatke.“ Nezaujatý pozorovateľ chápe význam tejto formulácie predovšetkým v tom kontexte, že „novopečený“ volebný líder strany naznačil nevyhnutnosť, aby sa strana vrátila k deklarovaným sociálnodemokratickým hodnotám aj v jej politickej praxi. Predovšetkým musí vytvoriť systém, ktorý zbaví Slovensko „rakoviny“ korupcie, klientelizmu a partokracie – nerestí sužujúcich našu krajinu za všetkých doterajších vlád, počínajúc privatizérskou vládou Vladimíra Mečiara, nevynímajúc ani kabinet Mikuláša Dzurindu či krátku vládu Ivety Radičovej. Nejde však iba o tieto defekty, ale aj o uplatňovanie škály hodnôt, ktoré boli na okraji záujmu strany Smer-SD a kvôli „národno-konzervatívnym“ voličom Ficovej strany boli zatláčané do úzadia alebo jednoducho ignorované.

Okrem tejto náročnej cesty z „historickej križovatky“ ďalšie smerovanie strany Smer-SD vedie do opozície. Určite táto cesta nie je programovým cieľom premiéra Pellegriniho, ale ak strana nezvládne úskalia politického boja v nasledujúcich týždňoch volebnej kampane, potom táto alternatíva vývoja nie je vylúčená. Naznačujú ju aj doterajšie prieskumy volebných preferencií, a preto by ju tandem Pellegrini-Fico nemal vo svojich strategických úvahách vynechávať. V rámci týchto úvah je treba počítať aj s tým, že ak vo voľbách zvíťazí opozícia, nemusí  vzniknúť funkčná vládna štruktúra. Z toho dôvodu by bolo užitočné, keby stratégia volebnej kampane strany Smer-SD kalkulovala tiež s možnosťou, že nová vláda po voľbách vo februári 2020 nebude tak stabilná, aby vydržala celé funkčné obdobie parlamentu. Je to síce iba špekulatívna úvaha, ale napriek tomu v Smer-e by sa už teraz mali pripravovať na variant, že opozícia nezvládne „bremeno“ exekutívnej moci a Slovensko sa ocitne na prahu vládnej krízy. Žiada sa pripomenúť, že jediným východiskom z takejto situácie nemusia byť predčasné voľby, ale koaličný „kompromis“ s opozičnou stranou Petra Pellegriniho.