Špionáž a stratené umenie amerických spravodajských služieb – úprimná spoveď dlhoročného spravodajského dôstojníka CIA

Neúspech USA v Afganistane „nebol spôsobený nedostatkom varovania, ale skôr aroganciou a politickým rizikom kalkulátorov s rozhodovacími právomocami, ktorých rozhodnutia sa príliš často robia v ich osobnom a politickom záujme alebo podľa vopred prijatých politických rozhodnutí, než aby ich ovplyvňovali (niekedy nepohodlné) ) hodnotenia spravodajských služieb a komplexné záujmy krajiny“ – napísal krátko po páde Kábulu do rúk Talibanu na portáli Just Security bývalý riaditeľ regionálneho protiteroristického centra CIA pre južnú a juhozápadnú Áziu Douglas London. Podľa Douglasa americkí politickí činitelia boli upozornení, že široká koalícia afganských politikov, vojnových veliteľov a kmeňových vodcov v celej krajine, ktorí ťažia z peňazí a moci, ktoré súvisia s trvalou prítomnosťou USA, pravdepodobne stratí dôveru. Ďalej, že tvrdohlavý odpor prezidenta Ašrafa Ghaního voči afganskej politickej praxi kupovania podpory a jeho demontáži súkromných armád šejkov oslabí ich záujem o podporu vlády. Zmena strany za účelom lepšieho riešenia alebo boja v iný deň je charakteristickým znakom afganskej histórie. A politika USA zaviesť podľa amerického plánu silnú ústrednú vládu a integrovanú národnú armádu slúžila len na to, aby umožnila Ghaniho katastrofálne a nekompromisné vládnutie. V rámci takýchto faktov vnímal skúsený dôstojník CIA situáciu v Afganistane.

Preto v aktuálnom kontexte pôsobenia spravodajských služieb v súčasnom svete  zaslúži si pozornosť jeho zaujímavá monografia „Verbovač: špionáž a stratené umenie amerických spravodajských služieb,“ ktorá sa po tieto dni dostáva na knižný trh. Autor odišiel zo služieb CIA v roku 2019 po 34 rokoch pôsobenia na rozličných spravodajských postoch: radového operatívca, riadiaceho operačného dôstojníka, šéfa rezidentúry až po funkciu riaditeľa regionálneho protiteroristického centra v jednej z najkomplikovanejších oblasti sveta. Slúžil na Blízkom východe, v Afrike a v južnej i strednej Ázii a bol tiež odborníkom na Irán, boj proti terorizmu a zbrane hromadného ničenia. Okrem angličtiny ovláda aj francúzštinu a ruštinu, z čoho tiež možno usudzovať, aký široký bol jeho operačný záber. V súčasnosti sa o skúsenosti a poznatky z pôsobenia v spravodajskej službe delí s poslucháčmi Georgetownskej univerzity, spolupracuje s Inštitútom pre stredný východ (MEI) vo Washingtone a verejne prezentuje svoje názory na stránkach The New York Times , Foreign Policy , The Hill , Just Security a The Middle East Institute. Novinári ho často citovali v súvislosti s informáciami a problémami týkajúcimi sa boja proti terorizmu, Iránu, Blízkeho východu a južnej Ázie.

Svedectvo skúseného profesionála z prostredia CIA, ktorý pracoval ako operatívec i verbovač zahraničných agentov pred 11. septembrom 2001 a tiež po tomto dátume, prezentuje neoceniteľný pohľad na stav moderného špionážneho remesla, vývoj CIA a jeho názor, ako sa musí ďalej vyvíjať, ak chce byť úspešná pri plnení svojho poslania. Douglas London zasvätene vysvetľuje, aké je byť špiónom v súčasnosti, keď sa spoločnosť, technika i technológie neustále menia. Pre laika môže byť zaujímavé, ako si London hľadal ciele – záujmové osoby, pretože proces nájdenia a identifikácia cieľov je zložitý a vyžaduje si budovanie vzťahov počas týždňov alebo aj mesiacov, kým sa podarí cieľ získať. Pri identifikácii záujmovej osoby, ktorá je potenciálnym cieľom verbovania, je potrebné zistiť, aký má prístup k informáciám alebo, či môže byť užitočná pri plnení iných, teda podporných úloh. Pri rozhodovaní, či osloviť potenciálny cieľ s požiadavkou o špionážnu spoluprácu je bezpodmienečne nutné preveriť, či záujmová osoba nemá kontakt na kontrarozviedku alebo, či nepredstavuje iné riziká, ktoré môžu verbovanie znemožniť.

Douglas London na základe vlastnej skúsenosti popísal zaujímavé epizódy zo života špióna, napríklad zachovávanie rôznych identít, režim denného zamestnania a tiež aj zlyhania spravodajských aktivít. Nevyhol sa ani komplikovaným vzťahom, ktoré si vytvoril s agentmi, ale aj so svojimi kolegami v CIA. Osobitne cenné sú hodnotenia autora, ktorý varoval pred úpadkom amerických spravodajských služieb. Spomínal ich zlyhania po 11. septembri – vrátane Iraku – a načrtol, čo by sa malo podniknúť na ich revitalizáciu do stavu, aký si vyžaduje súčasnosť. Zaujímavé je spomenúť jeho vyjadrenie pre americkú televíziu CNN v auguste 2021, keď v diskusii o situácii v Afganistane povedal, že „od mája tohto roku bola naša schopnosť zhromažďovať spravodajské informácie takmer nulová, najmä pokiaľ ide o našu schopnosť zbierať informácie o širšej prítomnosti Talibanu v celej krajine. Takže sme naozaj lietali naslepo.“ Rovnako úprimná je aj jeho kniha, ktorá si zaslúži pozornosť, ak chceme hlbšie poznať fungovanie spravodajskej komunity USA.