Špekulácie o predčasných voľbách sú mlátením prázdnej slamy – politici sa stali „otrokmi“ prieskumov verejnej mienky

Vláda Igora Matoviča úraduje iba necelých päť mesiacov, ale opakovane i napriek krátkemu obdobiu jej existencie sa objavujú názory, že by ju mala vystriedať nová administratíva – a to na základe volieb iniciovaných referendom. Takýto názor slúži iba na balamútenie trochu jednoduchších ľudí a vyvolávanie politických vášní, ktoré by mali pomôcť niektorým skrachovaným politikom, aby celkom nezapadli prachom zabudnutia. Iná špekulácia o predčasných voľbách pochádza z propagandistickej dielne podaktorých opozičných fanatikov, ignorujúcich známy fakt, že najlepším tmelom koaličných vzťahov je podiel na vládnej moci. Teda rozpad súčasnej vládnej koalície teraz nehrozí, avšak problematické vládnutie Igora Matoviča odôvodnene nastoľuje pochybnosti, či jeho vláda spoľahlivo a efektívne rieši problémy Slovenska, súvisiace s dopadmi pandémie na našu krajinu. A to nielen Matovičovi oponenti na politickej scéne, ale aj osobnosti naklonené jeho vláde sú znepokojení tým, ako nekoncepčne a nesystémovo pristupuje k hľadaniu východísk z krízovej situácie.

I keď viacerí sa púšťajú do špekulácií o tom, že by bolo užitočné nahradiť Matovičovu vládu inou koaličnou zostavou, málokto sa hlbšie ponoril do problému, kto by mal nahradiť súčasnú koalíciu. V takomto kontexte si zaslúži pozornosť názor bývalého premiéra Jozefa Moravčíka, nedávno prezentovaný na sociálnej sieti. Posledný československý minister zahraničných vecí, neskôr šéf slovenskej diplomacie a potom predseda vlády – ktorý na osem mesiacov vystriedal na tomto poste Vladimíra Mečiara – upozornil, kde hľadať patologické prvky súčasného politického  systému. Medzi inými spomenul volebný zákon zavedený Mečiarovou vládou v roku 1998, ktorým bol na Slovensku zriadený jeden volebný obvod. Tento koncept vyhovoval politickým subjektom, ako bolo Mečiarovo HZDS – a funguje dodnes, čo slúži populistickým vodcom typu Matoviča. V minulosti to vyhovovalo aj ostatným pomečiarovským garnitúram, takže nikdy sa nenašla politická vôľa, aby sa Slovensko rozčlenilo na viacero volebných obvodov a tým predišlo petrifikácii straníckych klanov i bujneniu tzv. bratislavocentrizmu.

Ak Slovensko po nasledujúcich parlamentných voľbách má nadobudnúť dynamiku zmien, ktoré sú nevyhnutné, aby efektívne prekonalo dôsledky koronavírusovej krízy, bude potrebovať vládu v inom straníckom zložení, ako je súčasný Matovičov kabinet. Nemôže stáť na populistických subjektoch typu Matovičovho OĽaNO a Kollárovej strany Sme rodina. Nová exekutíva sa musí opierať o zreteľne politicky profilované subjekty, primerane zodpovedajúce rozhodujúcim segmentom elektorátu. V prvej vláde Mikuláša Dzurindu i v Moravčíkovej vláde boli okrem pravicovo-centristických členov tiež ministri, ktorých nominovala Strana demokratickej ľavice (SDĽ). Zohrali významnú úlohu ako stabilizačný element spoločnosti a v Dzurindovom kabinete prispeli aj k tomu, že Slovensko úspešne prekonalo následky Mečiarovho vládnutia. Účasť SDĽ vo vláde objektívne pomohla vyváženosti koaličnej politiky a podporila reformné opatrenia na ozdravenie slovenskej ekonomiky.

Z uvádzaných súvislostí racionálne vyplýva, že vládna koalícia – ktorá príde po Matovičovom kabinete – bude určite odkázaná na spoluprácu s vplyvnou ľavicovou stranou. S prihliadnutím na doterajší vývoj spoločenského ohlasu aktivity bývalého premiéra Petra Pellegriniho možno usudzovať, že takéto postavenie na slovenskej politickej scéne získa strana Hlas – sociálna demokracia. Iba politickí analfabeti a plytko uvažujúci žurnalisti nedokážu prekonať predsudky, ktoré im bránia prekonať zábrany voči politickej strane s nezanedbateľným elektorátom. Popri Pellegriniho „hlasistoch“ koaličný potenciál by mohla získať – na úkor niektorých súčasných vládnych strán – strana, z ktorej vzišla prezidentka Zuzana Čaputová – Progresívne Slovensko. Zdá sa, že Irena Bihariová má väčší talent komunikovať aktuálne témy liberálov, ako jej predchodcovia, príliš „nasiaknutý pachom bratislavskej kaviarne.“

Možno je na škodu hodnotovej vyváženosti slovenskej politickej scény, že sa ešte nedokázala presadiť jasne definovaná konzervatívna politická strana. Kresťanská demokracia – formálne reprezentovaná KDH – sa nachádza v stave agónie. Akosi trpí deficitom spoločensky uznávaných osobností a na jej značke parazitujú niektorí ľudia nehodní mena kresťanských demokratov. Ale nedostatkom premýšľajúcich osobností v politike trpia aj ostatní, čo sa najvypuklejšie prejavuje tým, ako lídri skĺzavajú k lacným populistickým gestám a frázam. U niektorých je očividne viditeľné iba minimum všeobecného vzdelania, pričom svoj mizerný politický talent skúšajú nahradiť lacným marketingom alebo jednoducho – „mlátením prázdnej slamy.“ Politici na Slovensku sa stali „otrokmi“ prieskumov verejnej mienky. Nuž žiada sa im pripomenúť, čo povedal v roku 1948 americký prezident  Harry Truman, keď mu poradcovia vyčítali, že ignoruje prieskumy verejnej mienky: „Ako ďaleko by sa dostal Mojžiš, keby si robil prieskumy názorov v Egypte ? Čo by Ježiš kázal, keby sa zúčastnil ankety v krajine Izrael ? A čo by sa stalo s reformáciou, keby Martin Luther urobil prieskum ?“