Smer-SD na križovatke svojho politického osudu – zo „štvorca urobiť kruh,“ teda z Roberta Fica „britskú kráľovnú“

„Smer stojí na križovatke“ – takto nedávno charakterizoval Peter Pellegrini situáciu najsilnejšej opozičnej – a do februárových parlamentných volieb aj najsilnejšej vládnej strany, ktorá bola na Slovensku pri moci od roku 2006 až do marca tohto roku – s výnimkou krátkeho obdobia 2010-2012, keď úradoval kabinet Ivety Radičovej. V zavedených demokraciách nie je nič neobvyklé, ak po takom dlhom čase preberá kormidlo exekutívy opozícia a líder strany, ktorá prehrala vo voľbách, odovzdáva svoju vedúcu funkciu v strane nástupcovi. Ale na Slovensku sa zatiaľ takáto prax javí ako nezvyčajný postup, čo vidíme aj teraz, keď bývalý premiér Pellegrini po svojom osobnom úspechu parlamentných voľbách prejavil záujem o post predsedu strany Smer-SD. Vôbec sa to nepozdáva doterajšiemu partajnému šéfovi Robertovi Fico, ani nie bezvýznamnej časti jeho straníckych kolegov a bližšie nešpecifikovanému počtu Ficových prívržencov v elektoráte Smer-u.

Skúsenému politikovi Robertovi Ficovi chýba predovšetkým kritická sebareflexia, čo prejavil napríklad už pri župných voľbách v novembri 2017, keď jeho strana stratila štyri kreslá županov a z celkového počtu funkcií županov v samosprávnych krajoch ovládla iba v dve; ale napriek tomu predseda Smer-u hodnotil  výsledok župných volieb ako úspech. Doteraz iba niekoľko jeho straníckych kolegov verejne nastolilo otázku, prečo strana Smer-SD pod Ficovým vedením získala vo februárových parlamentných voľbách len 18,29 % voličských hlasov, zatiaľ čo vo voľbách poslancov Národnej rady SR v roku 2016 to bolo 28,28 % hlasov. V minulosti všetci kritici Fica z vlastných radov – až na europoslankyňu Moniku Beňovú – skončili mimo strany a kritika zostávala bez náležitej ozveny v členskej základni Smer-u, ktorá mlčaním prechádzala defekty a „prešľapy“ presahujúce rámec „dobrých mravov.“   

Proces „scvrkávania“ elektorátu strany Smer-SD sa pokúšal Robert Fico zastaviť na jednej strane politikou tzv. sociálnych balíčkov a na druhej strane svojou agresívnou rétorikou na adresu médií, keď ventilovali problémy súvisiace s jeho vládnutím. Avšak podaktorých voličov Smer-u neiritovali ani tak neobjektívne výpady médií na Ficovu adresu, ako niektoré jeho nesplnené sľuby. Za všetky stačí jeho záväzok z roku 2007 postaviť diaľnicu z Bratislavy do Košíc do roku 2010 – alebo sľub z apríla 2009, že do roku 2014 odíde z politiky. Nielen nesplnené Ficove propagandistickým žargónom formulované sľuby, ale aj jeho verbálny odklon od sociálnodemokratickej orientácie ku konzervatívnym a nacionalisticky podfarbeným vyhláseniam sklamal tých prívržencov strany Smer-SD, ktorí ju považovali za modernú ľavicovú stranu európskeho typu, nezaťaženú dedičstvom historickej minulosti.

Žiaľ, Robert Fico nevie dodržať slovo. Pamätáme si, ako v nedeľu 4. januára 2009 v televízii TA3 vyhlásil: „Nikdy si ja nesadnem do parlamentu ako opozičný poslanec.“ Zrejme netušil, že sa tak stane v roku 2020. A vôbec nepredpokladal, že  v strane Smer-SD – ktorú zakladal – nájde sa človek ako Peter Pellegrini. Žiada sa tu použiť otrepanú formuláciu, že Robert Fico „stratil kontakt s realitou.“ Možno ako zjednotiteľ roztrieštenej ľavice na Slovensku nadobudol pocit, že je na svojom poste šéfa strany nenahraditeľný – alebo nedôveruje schopnostiam Pellegriniho viesť stranu tak, aby obnovila svoju pozíciu z minulosti. Ale nie je vylúčené, že bývalý trojnásobný premiér môže mať aj utilitárnejšie pohnútky, aby sa „zubami-nechtami“ držal stoličky predsedu strany. Keby totiž uvoľnil manévrovací priestor Petrovi Pellegrinimu, mohol by sa Fico v budúcnosti ocitnúť v situácii, že by stratil šancu kontrolovať vývoj, ktorý nie je naklonený ani jeho osobným záujmom.

Aj pričinením Roberta Fica vznikol na Slovensku stav, že súboj o funkciu predsedu strany Smer-SD serióznejšie zaujal iba niekoľkých ľavicových intelektuálov, ktorí aktuálnu situáciu v strane vnímajú primárne cez ideologické klišé. Petra Pellegriniho propagandisticky berú ako ľavicového liberála euroatlantickej orientácie, Fica falošne prezentujú ako sociálneho demokrata, ktorému „sekunduje“ radikálny ľavičiar Ľuboš Blaha. Neberú do úvahy, že pre aktuálne pomery na Slovensku je mimoriadne dôležité, či Smer-SD zostane zaťažený zlyhaniami Roberta Fica – keby tento zostal jeho predsedom – alebo či sa strane podarí obnoviť jej koaličný potenciál, ak stranu zreformuje Peter Pellegrini. Ak sa budú v Smer-e rozhodovať podľa dogmatickej ideologickej schémy pri výbere svojho predsedu a prihliadať na personálne prepojenia z minulosti, tak v takom prípade časť Smer-u pretrvá ako konzervatívne orientovaná strana a Pellegriniho s jeho prívržencami čaká neľahká cesta budovania skutočnej sociálnej demokracie. Niektorí si riziko takéhoto vývoja uvedomujú, a preto podľa príslovia – „aby vlk bol sýty a koza zostala celá“ – chceli by zo „štvorca urobiť kruh,“ teda urobiť z Roberta Fica „britskú kráľovnú.“