Slovensko si láme hlavu, ako nevkročiť „z blata do kaluže“ – opozícia si politickým zelenáčom Trubanom „strelila do nohy“

Ak pozornejšie sledujeme verejné vyjadrenia predstaviteľov slovenskej opozície – ktorá sa už dlho chystá prevziať moc od strany Smer-SD – tak s výnimkou niekoľkých opozičných politikov nenájdeme tam výraznejšie osobnosti s kvalitami hodnými pre adeptov na vládnutie po parlamentných voľbách na budúci rok. Ani novinári a komentátori naklonení opozícii nedokážu bez zahryznutia do jazyka povedať alebo napísať pozitívnejšie hodnotenie tých, ktorí ašpirujú na miesta v budúcej vláde. Zdá sa, ako keby sa Slovensko ocitlo situácii, keď stojí pred dilemou, ako „nevkročiť z blata do kaluže.“ Politici – z vládneho i opozičného tábora – sa pokúšajú hádať, aké sú priority slovenského voliča, pričom „uväznení v bubline“ svojich ambícií vymýšľajú problémy a recepty na ich riešenie, o ktorých si myslia, že môžu pritiahnuť sympatie potenciálnych voličov. Na tento prístup k realite predvolebných pomerov na Slovensku možno použiť charakteristiku, ktorú v súvislosti s kabinetom Borisa Johnsona vo Veľkej Británii uviedol komentátor denníka The Guardian – Jonathan Freedland: „Zdá sa byť tímom, zostaveným skôr na volebnú kampaň, než na vládnutie krajine.“

Slová britského komentátora vystihujú aj aktuálne aktivity slovenskej opozície, ktorá v poslednom období prioritne prezentuje svoje mocenské ambície a tiež nezhody – namiesto toho, aby venovala pozornosť témam, ktoré voliči považujú za priority ich záujmu. Bez preháňania možno konštatovať, že opozícia si poriadne „strelila do nohy“, keď podnikateľa Michala Trubana „korunovala“ za budúceho premiéra. Po politickom analfabetovi Andrejovi Kiskovi a občianskej aktivistke Zuzane Čaputovej v Grasalkovičovom paláci sa dostala do hry postava, o ktorej na Slovensku vedeli iba znalci politického zákulisia a podnikatelia z okruhu jeho spoločenských kontaktov. Za krátky čas na čele hnutia Progresívne Slovensko sa Michal Truban dopustil viacerých „prešľapov“ a preukázal tým, že ani politickými skúsenosťami, ba ani úrovňou rétoriky ešte „nedorástol“ na úroveň „vodcu“ opozície – či dokonca predsedu vlády, ktorým by sa chcel stať, keby sa jeho politický subjekt stal víťazom volieb do Národnej rady SR.

Ani bývalý prezident Andrej Kiska neprejavil náležitú mieru politickej zdržanlivosti, keď sa rozhodol po skončení prezidentského mandátu ďalej angažovať v politike a bez zábran ohlásil svoju ašpiráciu na post premiéra. Asi podľahol vplyvu svojho okolia, ktoré ho počas jeho pôsobenia v Grasalkovičovom paláci usmerňovalo a presviedčalo o jeho spoločenskej váhe a autorite. Namiesto pokory a skromnosti demonštroval ambície – rovnako ako Truban – neúmerné jeho predchádzajúcej politickej praxi a miere reálneho spoločenského vplyvu. Príliš podľahol mediálnym manipuláciám a spoliehal sa na autoritu prezidentského úradu, pričom zabudol na svoju minulosť podnikateľa, ktorého ho teraz „dobieha.“ Pochlebovanie opozičných lídrov z obdobia, keď bol hlavou štátu, vnímal ako devízu užitočnú do budúcnosti – a nebral do úvahy, že založením vlastnej „zbytočnej“ politickej strany sa vlastne dostal do pozície „vykrádača cudzích hniezd.“

Od zvolenia Zuzany Čaputovej za prezidentku verejnosť počúva od opozície iba reči o tom, že bude vládnuť bez Roberta Fica a jeho spojencov. Samozrejme, že napraví „defekty“ Ficovho vládnutia ! Avšak pri takomto „skromnom“ volebnom programe opozície nemožno s istotou predpokladať, či zastúpenie politických síl v Národnej rade SR poskytne opozičným stranám na čele s Michalom Trubanom (?) šancu, aby svoje volebné predsavzatia naplnili. Azda opozícia verí aj na zázraky, ale triezvo uvažujúci analytici upozorňujú, že „deštruktívne posolstvá“ môžu síce zobrať nejaké percentá strane Smer-SD, ale nebude to v prospech „antificovského bloku.“ Stratégovia tzv. demokratickej opozície napravo od stredu majú sklon vnímať situáciu v čierno-bielom farebnom spektre, čo im bráni v triezvom úsudku o hodnotovej orientácii voličov. Majetným lídrom, ako sú napr. Sulík alebo Truban chýba sociálne cítenie a nedostatočný kontakt so spoločenskou realitou ich pripravil o zmysel a cit pre racionálny kompromis, čo predseda SaS prezentoval v roku v roku 2011, keď kvôli eurovalu poslanci jeho strany v parlamente hlasovali za nedôveru vláde Ivety Radičovej a tým otvorili dvere k návratu k moci Robertovi Ficovi.