Slovensko sa nachádza v stave politickej neistoty – potrebuje rozhľadených politikov s talentom rozumieť umeniu kompromisu

Slovensko sa ocitlo v zložitej situácii, pretože bremeno pandémie znásobilo problémy, ktorými globálne šírenie koronavírusu Covid-19 postihlo svetovú ekonomiku a umocnili ich aj faktory geopolitického súperenia medzi USA a Čínou. Okrem toho priťažujúcou okolnosťou nezávideniahodnej situácie je intelektuálny stav súčasnej koaličnej vlády, kde iba málo ministrov je vybavených schopnosťami, aké sa vyžadujú od primerane kompetentného a zodpovedného ústavného činiteľa. Škoda, že v Hegerovom kabinete je iba zopár takých, ako je minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský. Nastúpil do rezortu zdevastovaného nekompetentným riadením protežanta Igora Matoviča – Marekom Krajčím a bez politických tirád sa pustil do riešenia zdedených problémov. Slúži mu ku cti, že sa nebál kritiky populistického demagóga na čele vládnej strany OĽaNO – ba dokonca verejne deklaroval, že je zástancom povinného očkovania proti Covid-19. Ani sa nerozpakoval povedať, že nie je na to politická vôľa, pretože je odborník a nepatrí medzi väčšinu oportunistických politikov, ktorými je obklopený vo vláde.

Žiaľ, ani opozícia nevyniká priamočiarosťou v boji proti pandémii a dokonca niektorí z opozičných politikov utilitárne parazitujú na konšpiracionistických teóriách šírených na sociálnych sieťach, aby vystrašili trochu jednoduchších ľudí a získali si tak ich sympatie. Koaliční politici sa boja podporiť názor Lengvarského na povinnú vakcináciu, pretože aktuálne volebné preferencie im neveštia optimistickú budúcnosť. „Siroty Andreja Kisku“ – ktorých zvyšok zostal v strane Za ľudí – sa roztratili ako bezprizorné deti bez nádeje nájsť si politický domov s istotou perspektívy v budúcom  parlamente. Predseda politického subjektu Sme rodina Boris Kollár stratil vážnosť a spoločenskú autoritu – aj keď je na čele Národnej rady Slovenskej republiky – pretože jeho „šermovanie“ vyhrážkami, že odíde z koalície už nik neberie vážne. Klesol na úroveň ex-premiéra Igora Matoviča, ktorému prevažná väčšina Slovákov v prieskumoch verejnej mienky vyslovila nedôveru.

V prieskumoch preferenciami medzi koaličnými subjektmi dominuje strana Sloboda a Solidarita, ktorej predseda Richard Sulík sa niekedy tak trochu vžíva do pozície predsedu budúcej koaličnej vlády. Spolieha sa na slabú pamäť voličov, ktorým médiá tzv. hlavného prúdu málokedy pripomínajú, že sa pravidelne stretával  s mafiánom Marianom Kočnerom a spoločne spriadali plány na opätovné zvolenie Kočnerovho kamaráta Dobroslava Trnku do funkcie generálneho prokurátora – a tiež kuli intrigy proti vtedajšej premiérke Ivete Radičovej. Existujú o tom aj usvedčujúce dôkazy, teda tajné nahrávky týchto stretnutí, ktoré si vyhotovoval Kočner, aby ich mohol niekedy použiť. Azda aj na základe tejto skúsenosti je Sulík opatrnejší, príliš sa nevytŕča do popredia – a preto tiež dovolil, aby mu Igor Matovič nevyberavým spôsobom „skákal po hlave“ a urážal ho spôsobom, aký dokážu požívať iba ľudia primitívnej úrovne.

Odborne v prevažujúcej miere nekompetentná vláda a myslením trochu jednoduchší koaliční politici sa spoliehajú na to, že ich politickú budúcnosť zachránia orgány činné v trestnom konaní. Doteraz však postup proti páchateľom korupčnej trestnej činnosti, aktérom klientelistických praktík a predstaviteľom partokracie za predchádzajúcich vlád neprebiehal tak, ako to býva v praxi zavedených demokracií. Ignorancia voči niektorým procesným normám a politická horlivosť niektorých subjektov činných v trestnom konaní vyvolali reakcie, ktoré môžu mať ďalekosiahly spoločenský dopad. A v žiadnom prípade nemajú ten efekt, ktorý predpokladali strojcovia takéhoto postupu. Naznačujú to aj výsledky prieskumov volebných preferencií, okrem iného aj politické „zmŕtvychvstanie“ Roberta Fica a všeobecná nedôvera voči polícii a SIS, kde občania nevidia garancie právnej istoty a dôsledné rešpektovanie princípu straníckej nezávislosti.

Slovensko sa nachádza v stave politickej neistoty, ktorá čiastočne súvisí s aktuálnym rozložením politických síl. Okrem toho nás dlhodobo čaká energetická transformácia, ktorá môže priniesť až zdvojnásobenie kapitálových výdavkov na energie. Oživenie po pandémii prinieslo vo svete prekvapivú globálnu zmenu: ceny aj mzdy rastú. Je len otázkou, ako sa tieto procesy premietnu do sociálno-ekonomickej situácie v našej krajine. V takomto kontexte je osobitne dôležité, aká vláda vystrieda súčasný „pandemický“ kabinet. Z historických skúseností s vládou premiéra Jozefa Moravčíka i s prvou vládou Mikuláša Dzurindu vyplýva, že by to mal byť politicky „širokospektrálny“ kabinet, pretože iba taký typ exekutívy dokáže zvládnuť nadchádzajúce problémy. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že šancu prekonať krízový stav spoločnosť a byť úspešný v zápase o budúcnosť majú iba vzdelaní a rozhľadení politici s talentom rozumieť umeniu kompromisu !