Slovensko potrebuje stabilnú a kompetentnú vládu – prvý kabinet Mikuláša Dzurindu je vzorom riešenia akútnych spoločenských problémov
Niektorí koaliční politici strašia návratom Roberta Fica a predčasných parlamentných volieb sa boja ako „čert svätenej vody.“ Realistickejšie uvažujúci analytici vidia, že Slovensko potrebuje stabilnú a kompetentnú vládu, a preto uvažujú nad rozličnými alternatívami budúceho usporiadania podielu relevantných politických síl na zložení exekutívy, ktorá by mala čo najskôr vzísť z parlamentných volieb, aby sa krajina nepotácala v neistote a provizórnych riešeniach. Nikto seriózne nekalkuluje s Robertom Ficom – ktorého politika priviedla k moci politický novotvar OĽaNO – tiež nie s Igorom Matovičom, pôvodcom politických bizarností, aké Slovensko nezažilo ani v období Vladimíra Mečiara. Prieskumy volebných preferencií opakovane „veštia“ výsledky budúcich parlamentných volieb v percentách inšpirujúcich najrozličnejšie hlavolamy o tom, kto sa bude podieľať na vytváraní vlády, keď súčasný kabinet Eduarda Hegera zmizne v prepadlisku dejín.
Niektorým politikom napravo od stredu a im nakloneným médiám spôsobuje hlavybôľ fakt, že ak má byť budúca vláda stabilná, určite sa nezaobíde bez podpory aktuálne najsilnejšej opozičnej strany Hlas-SD, ktorá vznikla odštiepením od strany Smer-SD. Na základe tejto okolnosti sa rodia rôzne špekulácie, ako vynechať stranu Petra Pellegriniho z úvah o budúcej vláde Slovenskej republiky. Zrejme v takomto kontexte sa zrodil aj tzv. projekt Mikuláša Dzurindu, ktorý by mal spojiť všetky trpasličie strany napravo od stredu, vrátane KDH i odumierajúcej strany Za ľudí. Je pochopiteľné, že racionálne uvažujúci bývalí politici – napríklad aj Dzurindov bývalý politický partner Ivan Mikloš – nevnímajú tento nápad ako optimistický recept, ako vynechať z budúcej vládnej zostavy Pellegriniho stranu. Pokus umelo vytvoriť akúsi koalíciu pravicových subjektov veľmi pripomína neúspešný experiment politického analfabeta Andreja Kisku, ktorý zo svojho prezidentského imidžu chcel urobiť program politickej strany.
Existuje viacero signálov, že nie všetci politici z tábora pravice pristupujú k strane Hlas-SD s predsudkami. Určite pragmaticky založený politik – akým je predseda strany SaS Richard Sulík – sa nebude brániť koaličnému partnerstvu s Petrom Pellegrinim, keď ho budú k tomu nútiť volebné výsledky. V súčasnosti by bolo z jeho strany chybou, keby vopred verejne pripustil takúto možnosť. V takom prípade by mu médiá tzv. hlavného prúdu pripomenuli všetky jeho „dedičné hriechy“ – hlavne raňajky s odsúdeným mafiánom Mariánom Kočnerom, s ktorým spoločne preberali intrigy proti vtedajšej premiérke Ivete Radičovej i podporu jeho kamarátovi Dobroslavovi Trnkovi, aby sa udržal na poste generálneho prokurátora. Ani súčasný predseda parlamentu Boris Kollár by sa nebránil koaličnej aliancii so stranou Hlas-SD, keby to bola jediná šanca, ako sa udržať pri moci.
Hoci Peter Pellegrini pred mesiacom odmietol špekulácie o liberálnej trojkoalícii – Hlas-SD, Sloboda a Solidarita a Progresívne Slovensko, toto stanovisko možno chápať iba ako taktickú reakciu v podmienkach predvolebného súperenia o elektorát s Ficovou stranou Smer-SD. V súčasnosti Hlas-SD vo svojej politickej agitácii kladie dôraz na sociálnu politiku, pretože si to vyžaduje aj aktuálna krízová situácia. Podobne tiež strana Progresívne Slovensko vo svojom programe prezentuje riešenia, ktoré zohľadňujú dlhodobé dopady súčasnej geopolitickej krízy na ekonomiku, najslabšie sociálne skupiny i životné prostredie. I keď predseda tejto liberálnej strany Michal Šimečka vylúčil možnosť spolupráce so stranou Hlas-SD, až volebné výsledky najbližších parlamentných volieb budú rozhodujúcim faktorom, ktorý ovplyvní definitívny postoj Progresívneho Slovenska k formovaniu budúcej vládnej koalície.
Bez preháňania možno označiť súčasnú koalíciu za vládu premrhaných príležitostí. Preto pri úvahách o budúcej vládnej zostave v žiadnom prípade nemožno podliehať ideologickým predsudkom, ale ani populistickým zjednodušeniam komplikovaných spoločenských a ekonomických problémov. Stabilita vlády závisí od jej straníckeho zloženia, ktoré zrkadlí rozhodujúce sociálno-politické sily. Uplatnenie takejto zásady sa pozitívne prejavilo v období prvej vlády Mikuláša Dzurindu, kde významné pozície patrili ministrom nominovaným Stranou demokratickej ľavice. Táto vláda dokázala sa úspešne vysporiadať s neblahým dedičstvom Mečiarových vlád a pripravila Slovensko na vstup do Európskej únie a NATO. Zanechala nám pozitívnu skúsenosť, že krajina dokáže racionálne riešiť svoje akútne problémy, ak ju spravujú skúsení politici z rozhodujúcich segmentov spoločenského spektra.