Slovenská politická scéna sa zasekla v ostrom konflikte – Čaputovej prezidentské preferencie sú porážkou Sulíkovej SaS

Prvé kolo prezidentskej predvolebnej kampane sa posunulo do najostrejšej fázy, ktorá prebieha na pozadí osobnej konfrontácie medzi prezidentom Andrejom Kiskom a predsedom najsilnejšej parlamentnej strany Robertom Ficom. Nemožno presne určiť mieru, akou ich súboj ovplyvňuje pozície hlavných aktérov, ale určite skalných prívržencov Zuzany Čaputovej, Maroša Šefčoviča i Štefana Harabína utvrdzuje v ich pôvodnom rozhodnutí, komu 16. marca dajú svoj hlas v prvom kole volieb prezidenta republiky. Rapídne rastúce čísla volebných preferencií ženskej kandidátky na kreslo v Grasalkovičovom paláci u niektorých tiež znedôveryhodňujú údaje prieskumných agentúr a posilňujú pochybnosti, či súťaž o prezidentský úrad prebieha korektne, bez manipulácie a indoktrinácie médií tzv. hlavného prúdu, ktoré sa svojou náklonnosťou k liberálnemu krídlu opozície ani netaja. Niektoré pochybnosti pramenia síce skôr v špekuláciách – než vo faktoch, ale aj tak ich nemožno nebrať do úvahy v hodnotení súčasného stavu predvolebného boja.

Možno súhlasiť s prezidentským kandidátom Marošom Šefčovičom, že „slovenská politická scéna sa v posledných rokoch zasekla v ostrom politickom konflikte. Nie je to taký ten klasický opozično-koaličný spor, ktorý je pre demokracie normálny. My tu máme skôr osobný, zákerný a v konečnom dôsledku absolútne neproduktívny konflikt, kde sa jedna strana pokúša tú druhú zničiť. Priekopa, ktorú takto kopeme už dlhé roky, je čoraz väčšia a hrozí, že nakoniec ju ani nebudeme vedieť zasypať.“ Šefčovič výstižne charakterizoval súčasný stav spoločnosti, ktorá sa vinou viacerých politikov – opozičných i vládnych – ženie do „slepej uličky“, odkiaľ sa tak jednoducho  nedostane. Aktuálne nejde len o to, kto bude prezidentom Slovenskej republiky po skončení funkčného obdobia Andreja Kisku, ale hlavne, aby na jeho miesto prišiel skúsený politik, schopný „obrusovať hrany“ a metódou kompromisu sa dopracovať k vnútropolitickej stabilite slovenskej spoločnosti.

Posledné prieskumy volebných preferencií signalizujú najväčšie šance na úradovanie v Grasalkovičovom paláci Zuzane Čaputovej, i keď analytici opatrne pripúšťajú, že to tak nemusí byť. Nasleduje totiž „tortúra“ televíznych diskusií, v ktorých voliči neposudzujú prezidentských kandidátov na základe ich racionálneho úsudku a praxe v politike, ale predovšetkým najmä na základe ich výrečnosti, schopnosti pohotovo reagovať, „žonglovať“ so slovami, tiež podľa mimiky ich tváre či osobného šarmu. Znalci tvrdia, že najmenej u tretiny voličov pri ich rozhodovaní nehrá úlohu politický program kandidáta a jeho vecné argumenty, ale jednoducho „dojmológia.“ Teda do určitej miery pôjde o to, kto najšikovnejšie pred televíznymi kamerami zahrá úlohu „prezidenta“. U jednoduchších ľudí zaberie aj používanie expresívnych výrazov, lebo za silnými slovami vidia „silnú“ osobnosť a slušnosť vnímajú ako prejav slabosti a nedostatočnej vôle bojovať za ich politický program.

I keby sa Čaputovej nepodarilo zvíťaziť v druhom kole prezidentských volieb, jej volebné preferencie znásobili šance politického hnutia Progresívne Slovensko získať dostatok hlasov pre vstup do Národnej rady SR a možnosť stať sa vážnym konkurentom strán súčasnej parlamentnej opozície. Ide vlastne o morálnu porážku strany SaS, ktorej kandidát Robert Mistrík sa vzdal prezidentskej kandidatúry, pričom sa verejne priznal, že „talent na politiku nemá.“ Ak sa elektorát Čaputovej aspoň sčasti „preleje“ do tábora voličov Progresívneho Slovenska, môže to vážnejšie „postihnúť“ parlamentné subjekty SaS a OĽaNO, čo môže oslabiť ich pozície pri zostavovaní novej vlády v roku 2020, na ktoré sa už netrpezlivo chystajú. Žiada sa poznamenať, že Zuzana Čaputová zaiste nekandidovala so zámerom stať sa prezidentkou republiky, ale jej cieľom bolo zviditeľnenie Progresívneho Slovenska. Toto už dosiahla, takže aj keby v druhom kole neporazila Maroša Šefčoviča, už teraz ju možno označiť svojím spôsobom za víťazku prezidentských volieb.

Ale ani Maroš Šefčovič nemá isté, ako sa zachovajú voliči ostatných prezidentských kandidátov v druhom kole. Aktuálny stav jeho volebných preferencií fakticky kopíruje preferencie strany Smer-SD. Jeho najväčším konkurentom je Štefan Harabín, ktorý okrem vlastných voličov môže počítať s elektorátom Kotlebovej strany Ľudové Slovensko, ako aj s voličmi Slovenskej národnej strany a časťou voličov strany Smer-SD, ktorým imponuje Harabínov kritický tón voči euroatlantickým štruktúram a tiež demonštratívne prezentovaná náklonnosť k Rusku. Napriek nižším volebným preferenciám Štefana Harabína, analytici pripomínajú, že predvolebné štatistiky neodrážajú mienku voličov, ktorí svoje politické preferencie pri prieskumoch zámerne neuvádzajú. Tento známy jav skresľuje obraz politických sympatií voličov voči signifikantným prezidentským kandidátom vo voľbách v roku 2019.