Signály, že Miroslav Lajčák nebude ignorovať verejnú mienku – diplomat schopný samostatného úsudku s rešpektom k dôvere občanov

Pribúdajú signály, že minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák predsa len nebude ignorovať mienku významnej časti verejnosti, že by bol najvhodnejším kandidátom na post prezidenta Slovenskej republiky vo voľbách, ktoré budú na budúci rok. Presvedčili ho o tom výsledky prieskumov verejnej mienky i výzvy spoločenských autorít, naklonených myšlienke, že by po politicky neskúsenom Andrejovi Kiskovi mal prísť do Grasalkovičovho paláca človek s dostatočnými politickými skúsenosťami, medzinárodne uznávaný diplomat a osobnosť schopná samostatného úsudku bez pomocných barličiek všelijakých poradcov a „našepkávačov.“ Zatiaľ sa síce Lajčák verejne jednoznačne k otázke svojej prezidentskej kandidatúry nevyjadril – čo je potvrdením jeho v diplomacii osvedčenej zdržanlivosti – ale viaceré okolnosti z politického zákulisia nasvedčujú, že vývoj smeruje k tomu, aby sa Lajčákove meno objavilo v zozname najvážnejších uchádzačov o prezidentský úrad.

Možno to nebude iba analytická špekulácia, že ak sa Miroslav Lajčák definitívne rozhodne kandidovať na vrcholnú ústavnú funkciu v štáte, nepôjde do predvolebného boja ako stranícky nominant politického subjektu Smer-SD, ale zvolí si širšie zázemie  ako nestranícky kandidát. To síce neznamená, že sa zriekne podpory v súčasnosti najsilnejšej parlamentnej strany, ale vyjadruje to kontinuitu jeho osobnej angažovanosti v politike. Politicky sa prejavil vtedy, keď prijal ponuku premiéra Jozefa Moravčíka, aby sa stal riaditeľom jeho sekretariátu. Predseda liberálnej Demokratickej únie Moravčík poznal Lajčáka ako riaditeľa kancelárie ministra zahraničných vecí – postu, na ktorom pôsobil Moravčík predtým, ako vystriedal predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Lajčák sa týmto postupom zaradil k protimečiarovskej garnitúre, čo mu zrejme niektorí Mečiarovi „pohrobkovia“ dodnes nevedia odpustiť a zabudnúť.

Lajčák bol známy ako excelentný diplomat, a preto neprekvapuje, že keď nastúpila prvá vláda Mikuláša Dzurindu, znovu mu pridelili stoličku riaditeľa kancelárie  ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana. Po štvorročnom pôsobení na poste veľvyslanca v Belehrade vrátil sa v roku 2005 na ministerstvo ako generálny riaditeľ pre politické záležitosti. So zreteľom na jeho bohaté skúsenosti z Balkánu vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana ho v roku 2006 vymenoval za svojho osobného veľvyslanca pre referendum o samostatnosti Čiernej Hory. Od júla 2007 začal pôsobiť ako vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva a osobitný predstaviteľ EÚ v Bosne a Hercegovine, kde sa angažoval pri riešení zložitých vzťahov medzi Srbmi, Chorvátmi a moslimskými Bosniakmi a prispel k podpísaniu stabilizačnej a asociačnej dohody s EÚ.

V roku 2009 vtedajší premiér Robert Fico oslovil Lajčáka ako skúseného diplomata s medzinárodnou reputáciou, aby prijal kreslo ministra zahraničných vecí v jeho vláde. Miroslav Lajčák Ficovu ponuku akceptoval, ale členom strany Smer-SD sa nestal. Po nástupe vlády Ivety Radičovej odišiel Lajčák do Bruselu, kde pôsobil ako výkonný riaditeľ pre Európu a strednú Áziu Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Na post ministra zahraničných vecí sa vrátil znovu v roku 2012. Od septembra 2017 rok zastával funkciu predsedu 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN. Všetky uvedené funkcie a aktivity Miroslava Lajčáka svedčia o tom, že je profesionálny diplomat, ktorý je známy vo všetkých významných svetových metropolách, kde sa rozhoduje aj o slovenských národných záujmoch. Práve takéhoto medzinárodne známeho človeka potrebuje Slovensko, ak chce byť dôstojným partnerom krajín, ktoré majú rozhodujúce slovo v globálnej geopolitike.

Osobitne dôležitým faktom pri charakteristike Miroslava Lajčáka sú jeho skúsenosti ako úspešného mediátora konfliktov a napätých vzťahov. Nový prezident Slovenskej republiky nemôže byť poznačený deformáciami straníckej optiky, ako sa to opakovalo v prípade viacerých našich prezidentov – Andreja Kisku nevynímajúc. O tom, že Lajčák nie je náchylný k oportunistickým kompromisom svedčí aj jeho postoj k pôvodne zamýšľanej nominácii zo strany Smer-SD. Nebol totiž ochotný niesť bremeno zodpovednosti za niektoré chyby a nedostatky počas vládnutia Ficovho kabinetu. Na jeho rozhodovanie o prezidentskej kandidatúre nezapôsobilo rozhodujúcou mierou naliehanie straníckych elít Smer-u, ale dôvera občanov, ktorí oceňujú Lajčákove profesionálne kvality, principiálnosť i rešpekt voči jeho diplomatickým kvalitám v zahraničí.