Septembrový dátum parlamentných volieb je šanca pre Roberta Fica – Matovič a Heger mu prestreli „červený koberec“ návratu k moci

Žijeme na Slovensku, teda v krajine, v ktorej – ako na to nedávno upozornil  jeden zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu Peter Zajac –  „najvyšší ústavní činitelia falšovali svoje diplomové práce a veselo dnes kandidujú do parlamentu.“ Výsledky parlamentných volieb 30. septembra ukážu, či  Igor Matovič, Boris Kollár, Martin Klus a Branislav Gröhling získajú poslanecký mandát i napriek tomu, že vysokoškolské štúdium zavŕšili podvodom. Bude to tak trochu lakmusový papierik indikujúci úroveň občanov, ochotných odovzdať svoj hlas politickým subjektom, ktoré mená týchto klamárov uviedli na svojich kandidátskych listinách. Ak sa zhodou okolností dostane do parlamentu Slovenská národná strana – ktorej predseda Andrej Danko tiež patrí okrem iných do zoznamu plagiátorov – potom možno bez zábran verejne konštatovať, že morálno-politická úroveň občanov Slovenskej republiky v porovnaní s vyspelými demokraciami ďalej upadá.

Podvodníci s akademickým „vzdelaním“ v Národnej rade Slovenskej republiky sú iba drobné čriepky v porovnaní s „červeným kobercom,“ ktorý prestreli Igor Matovič a Eduard Heger Robertovi Ficovi, aby mu umožnili návrat k moci. Asistovali im pritom aj médiá tzv. hlavného prúdu, keď vytrvalo prezentovali Smer-SD ako sociálnu demokraciu, hoci z pôvodne Ficom avizovanej strany „tretej cesty“ – inšpirovanej labouristickým premiérom Tony Blairom –  vykľul sa populistický subjekt inklinujúci k nacionálno-konzervatívnym hodnotám. Koaličná vláda, ktorá vzišla z volieb v roku 2020, nedokázala riešiť a komunikovať problémy súvisiace s pandémiou a potom s následkami vojny na Ukrajine na profesionálnej úrovni. Koaliční partneri sa správali voči sebe oportunisticky a sebecky. Boris Kollár taktizoval, aby si udržal post druhého najvyššieho ústavného činiteľa v štáte a ministerské kreslá, garantujúce benefity pre zainteresované osoby. Richard Sulík nedomyslel svoju oponentúru voči Matovičovi a svojimi postupmi dezorientoval aj svojich pôvodných voličov. Veronika Remišová nestojí za reč, pretože ide iba o figúrku na okraji slovenského politického spektra. Azda možno spomenúť, že jej ambície neboli adekvátne jej politickej gramotnosti.

Necelé dva mesiace pred parlamentnými voľbami sa vnútropolitická situácia zdramatizovala tým, že vychádzajú na povrch fakty, podľa ktorých orgány činné v trestnom konaní  nepostupovali vždy v zhode s aktuálnymi právnymi normami. Ukazuje sa, že odloženie termínu predčasných parlamentných volieb až na september malo slúžiť nielen na konsolidáciu strán bývalej vládnej koalície, ale tiež aj na využitie agendy stíhaných nominantov strany Smer-SD na účely predvolebnej propagandy. Spôsob, akým bol prezidentkou Zuzanou Čaputovou odstránený zo svojho postu minister vnútra Ivan Šimko, potvrdzuje pochybnosti, či úradnícka vláda premiéra Ľudovíta Ódora zvládne úskalia predvolebného boja bez podozrení, že  koná v prospech niektorých aktérov na vnútropolitickej scéne. Okolnosti súvisiace s obvinením a návrhom na väzbu bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara ženú „vodu na mlyn“ najsilnejšej opozičnej strane Smer-SD, čo môže viesť k vystupňovaniu spoločenského napätia do extrémnej polohy.

Neistotu v spoločnosti prehlbujú nielen volebné preferencie – manipulované alebo reálne – podľa ktorých septembrové voľby môžu umocniť fragmentáciu spoločnosti.  Najväčším otáznikom nad budúcim vývojom Slovenska je zahraničnopolitická orientácia krajiny. Keby sa ukázalo, že rozdelenie kresiel v parlamente poskytne príležitosť strane Progresívne Slovensko, v takom prípade netreba sa obávať, že by došlo k zmene euroatlantického kurzu Slovenskej republiky. V kontexte s aktuálnymi preferenciami strany Smer-SD a neurčitými vyjadreniami predsedu strany Hlas-SD Petra Pellegriniho sa javí ako reálne koaličné zoskupenie týchto dvoch strán so Slovenskou národnou stranou, ak  by sa tejto trojici podarilo získať nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov v Národnej rade Slovenskej republiky. O takomto variante však možno iba špekulovať, pretože závisí nielen od hlasov voličov, ale aj od toho, akú pozíciu bude mať v parlamente strana Progresívne Slovensko. Jej súčasné preferencie nie sú však spoľahlivou zárukou, že reálne zrkadlia počet jej kresiel v budúcej Národnej rade SR.

Zatiaľ sa potvrdzuje názor tých, ktorí považovali septembrový dátum parlamentných volieb za ďalšiu šancu pre Roberta Fica na posilnenie jeho volebného potenciálu. Predstavitelia centristických strán „napravo od stredu“ nedisponujú komunikačnými schopnosťami, ale – žiaľ – ani politickou inteligenciou, aby pochopili komplikovanosť procesov zápasu o politickú moc. Tento hendikep možno tolerovať – nie však odpustiť – prezidentke Zuzane Čaputovej, pretože ona sa v politike pred zvolením za hlavu štátu neangažovala. Ale je neodpustiteľný Richardovi Sulíkovi, ktorý svojou politikou doviedol Hegerovu vládu ku krachu a potom odsúhlasil termín volieb do Národnej rady SR, ktorý najviac vyhovuje Robertovi Ficovi. Kriticky sa tiež možno vyjadrovať nielen na adresu politikov, ale aj voličov, ktorí – ako keby boli nepoučiteľní  – slepo veria sľubom politikov a nedokážu sa poučiť z minulých chýb.