S blížiacimi sa parlamentnými voľbami politická neistota sa prehlbuje – neprerastie boj proti Ficovi na zápas v tábore opozície ?

Rezultáty prezidentských volieb i volieb do Európskeho parlamentu posilnili nádej opozície, že víťazstvo v parlamentných voľbách má na dosah ruky. Volebné preferencie parlamentných i nových – do parlamentu sa iba chystajúcich – politických strán však nabádajú k zdržanlivosti pri formulovaní prognóz definitívneho výsledku volieb do Národnej rady SR, ktoré majú byť začiatkom marca budúceho roku. Predovšetkým treba pripomenúť, že prezidentku Zuzanu Čaputovú volila iba menšina oprávnených voličov, teda nebolo to demonštratívne víťazstvo opozičných síl, skôr to bol úspech politického hnutia, ktorú ju nominovalo. A čo sa týka eurovolieb, tak ich výsledok vzhľadom na účasť občanov vo voľbách má iba orientačnú hodnotu a skôr môže slúžiť na propagandistické účely, než ako indikátor reálneho rozloženia politických síl na Slovensku. Jediný viac-menej spoľahlivý záver z hodnotenia oboch spomínaných volieb je ten, že doteraz najsilnejšia parlamentná strana Smer-SD síce stratila časť svojho elektorátu, ale jej voličská základňa je stabilná a jej signifikantné oslabenie môže nastať iba vtedy, keby sa o priazeň voličov Ficovej strany uchádzali politické subjekty, svojou orientáciou blízke hodnotovej škále Smer-u v období, keď svoju ľavicovú politiku „okorenil“ nacionálnymi a konzervatívnymi akcentmi.

Pre opozíciu je veľmi dôležité, aby strana Smer-SD stratila postavenie najsilnejšej parlamentnej strany a tým noví uchádzači o moc by mali po voľbách v roku 2020 pri zostavovaní vlády iniciatívnu pozíciu, teda hneď na úvod funkčného obdobia Národnej rady SR mohli „rozdávať karty.“ Hoci Ficov politický subjekt má  oslabený  koaličný potenciál,  niektorí analytici však nevylučujú komplikácie, keby Smer-SD ako strana s najväčším počtom poslaneckých mandátov získala podľa zaužívaného ústavného úzu poverenie viesť rokovania o zostavení vlády. V takomto kontexte treba vnímať niektoré výzvy opozičných politikov, ktorí volajú po vytvorení predvolebnej koaličnej aliancie. Na druhej strane je pochopiteľné, že strany ako Sloboda a Solidarita alebo Kresťansko-demokratické hnutie chcú ísť do volieb samostatne, pretože si od takéhoto postupu sľubujú viac poslaneckých kresiel a teda silnejšiu pozíciu pri rokovaniach o exekutíve, ktorá by vystriedala Pellegriniho kabinet. Nechcú totiž poskytnúť novým stranám – ako napr. Progresívne Slovensko – príležitosť, aby si ešte pred voľbami uplatnili nároky na vplyv pri vytváraní budúcej vlády na základe čísiel z prieskumov, ktoré nepovažujú za relevantné. Ani ex-prezident Andrej Kiska nepodľahol výzvam dvojkoalície Progresívne Slovensko/Spolu, aby sa k nej pripojil a spolieha sa na to, že preferencie jeho politického subjektu sa do jesene ešte zmenia na takú úroveň, o akej „sníval“, keď pred rokom avizoval svoj zámer založiť vlastnú stranu.

Na určitú časť voličskej základe Smer-u i Slovenskej národnej strany by mohol mať vplyv vstup sudcu Najvyššieho súdu SR Štefana Harabína do straníckej politiky, a preto neprekvapuje, že ich poslanci podporili návrh poslanca strany SaS Alojza Baránika – tzv. Lex Harabin – ktorý núti sudcov, aby si vybrali medzi svojou profesiou v justícii alebo angažovanosťou v politike. Harabinove výsledky v prezidentských voľbách naznačili možnosť, že keby založil politickú stranu, mohla by získať v parlamente nie zanedbateľné zastúpenie. Opozícia sa takejto alternatívy vývoja obáva z toho dôvodu, že Harabinova strana by mohla byť potenciálnym koaličným partnerom Ficovej strany, ale mohla by osloviť aj podaktorých voličov, hlásiacich sa ku kresťanským hodnotám. Treba brať do úvahy aj fakt, že i keby sa Harabinova strana do parlamentu nedostala, hlasy jej voličov by mohli deformovať volebné výsledky strán, zdôrazňujúcich národné a kresťanské kritériá v politike.

Opozícii naklonené médiá tzv. hlavného prúdu občas povzbudzujúcim tónom referujú o ambíciách bývalého ministra zdravotníctva vo vláde Roberta Fica i krátko úradujúceho ministra vnútra v kabinete premiéra Petra Pellegriniho – Tomáša Druckera. Nazvali ju „Smerom s ľudskou tvárou“, čo je vlastne dvojzmyselná charakteristika. Jedným má pripomínať, že je to vlastne „prefarbený“ či zamaskovaný Smer – a u druhých má vyvolávať sympatie, pretože sa považujú za voličov tejto ľavicovej strany, ale sklamal ich Fico a defektné stránky jeho politiky. Nedávne verejné aktivity bývalého ministra zreteľne svedčia o tom, že ide o cieľavedomý a niekým podporovaný zámer, ktorý by mal iniciovať proces diferenciácie v elektoráte strany Smer-SD, čím by táto strana stratila svoje dominujúce postavenie na slovenskej politickej scéne. Opozícii by to zaiste prišlo vhod a aj vedenie Smer-u si uvedomuje potenciálnu hrozbu vyplývajúcu z Druckerovej iniciatívy, aj keď ju zatiaľ bagatelizuje. V prípade Druckerovej strany tiež platí argument, že i keby nezískala vo voľbách dostatočnú podporu voličov, mohla by sa jej aktivita prejaviť úbytkom vo voličskej podpore strany Smer-SD.

Ešte pred mesiacom sa médiám a analytikom zdalo, že predvolebná perspektíva Slovenska je jasná a parlamentné voľby na budúci rok bez komplikácií vyústia do vytvorenia novej vlády. Na základe posledného vývoja možno však usudzovať, že politici opozície i vládnej koalície „znervózneli“ kvôli určitej miere neistoty, aký je vlastne pomer síl, ktorý sa prejaví vo volebných výsledkoch. Jedným z príznakov opozičnej nervozity sú rozhovory jej predstaviteľov, ktorí sa pokúšajú zabrániť tomu, aby predvolebná kampaň neprešla z fázy „boja proti Ficovi“ na fázu neľútostného zápasu medzi silami opozície o to, kto bude rozhodujúcim hráčom v zápase o moc. Už to teraz možno konštatovať, že to nebude Andrej Kiska – ani Richard Sulík – obaja samozvaní adepti na post budúceho premiéra. A nervózny je aj predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko, čo dokazujú jeho „neohrabané“ reči o predčasných voľbách i zahraničnopolitické iniciatívy, presahujúce rámec zahraničnopolitickej línie súčasnej vlády, ktorej je členom aj Dankova strana.