Ruský postup na Ukrajine a voľby v USA by mali zomknúť Francúzsko, Nemecko a Poľsko – nemali by prenechávať iniciatívu Putinovi

Lídri troch kľúčových európskych mocností neformálne známych ako Weimarský trojuholník sa zišli, aby ukázali silu a jednotu tvárou v tvár ruskej vojne proti Ukrajine. Aspoň taký bol zámer narýchlo zvolaného summitu, na ktorom sa 15. marca poobede stretli v nemeckom hlavnom meste Emmanuel Macron, francúzsky prezident, Olaf Scholz, nemecký kancelár a Donald Tusk, poľský premiér. Lídrom sa čiastočne podarilo prezentovať šťastnú tvár. Po stretnutí nevzniesli žiadne otázky, ale oznámili zoznam dohôd na zvýšenie podpory Ukrajine, ktoré zahrňovali menšie ústupky na všetkých stranách. Patrili medzi ne prísľub zaobstarať si životne potrebnú muníciu na svetových trhoch, namiesto toho – ako trvalo Francúzsko v minulosti – len z európskych zdrojov, hoci Macron sa k tomu takto vyjadril už vo februári. Zdá sa, že Nemecko a Francúzsko zmiernili niektoré zo svojich predchádzajúcich námietok voči použitiu aspoň úroku z približne 300 miliárd €  (327 miliárd $) zmrazených ruských vkladov v Európe na podporu Ukrajiny.

Podľa britského časopisu The Economist stretnutie za zatvorenými dverami však vyzeralo menej ako veselý návrat domov, ale skôr ako oneskorený pokus o kontrolu škôd. V posledných týždňoch došlo k ostrým verejným nezhodám medzi tromi krajinami, ktoré patria medzi najvýznamnejších európskych spojencov Ukrajiny. Nezhody – najmä medzi Nemeckom a Francúzskom  – ešte môžu vytvoriť nebezpečnú polarizáciu. Ale neúspech pri zmenšovaní trhlín rozveselil Rusko a vydesil čoraz viac sužovanú Ukrajinu v čase, keď ruský postup v teréne a hroziaca hrozba amerického izolacionizmu by mali tlačiť spojencov NATO , aby sa zomkli. Je iróniou, že súčasťou problémov medzi Francúzskom a Nemeckom, ktorých úzke priateľstvo je už dlho oporou Európskej únie, je, že ich lídri zhodne uznávajú súčasné výzvy. Ide len o to, že dospeli k úplne odlišným záverom. Rozdiel v prístupe medzi brilantným, pozornosť vyhľadávajúcim Emmanuelom Macronom a mrzutým, rozvážnym Olafom Scholzom zvýšil  napätie, ktoré v posledných mesiacoch prerástlo do niečoho, čo sa blíži k otvorenej ostrosti.

Obe krajiny sú odhodlané podporovať Ukrajinu. Zatiaľ čo sa často zdá, že Nemecko otáľa, v skutočnosti  pre vojnou zničenú krajinu urobilo oveľa viac – veľkoryso prijalo viac ako milión utečencov, poskytlo finančnú pomoc a prisľúbilo vojenskú pomoc vo výške približne 17,7 miliardy €. Francúzsko si medzitým získalo slávu za dodávky prestížneho vojenského vybavenia, ako sú húfnice dlhého doletu Caesar a riadené strely Scalp. Rozsah jeho pomoci však predstavuje len nepatrný zlomok pomoci Nemecka. Zatiaľ čo Macron  v posledných týždňoch  čoraz odvážnejšie a vášnivejšie hovorí o potrebe zjednotiť úsilie na podporu Ukrajiny, aj keď jeho činy zatiaľ nezodpovedajú jeho slovám, kancelár Scholz sa javí ako čoraz neochotnejší partner. Kancelár odolával najmä intenzívnemu tlaku na dodávku riadených rakiet nemeckej výroby Taurus na Ukrajinu, čo je postoj, ktorý získal podporu pre jeho politicky slabnúcich sociálnych demokratov medzi  Nemcami, ktorí sa boja vojny (prieskum verejnej mienky naznačuje, že 61 % Nemcov je proti takýmto presunom). Frustruje však spojencov, ako aj mnohých nemeckých politických expertov a opozičných kresťanských demokratov.

Nedávne vyhlásenia prezidenta Macrona vyvolali rovnaké zdesenie a rozhorčili nielen  Scholza, ale aj ďalších opatrnejších európskych lídrov. Najprovokatívnejším krokom francúzskeho prezidenta bolo upozornenie na možnosť, že by sily NATO mohli na Ukrajine prevziať nebojové úlohy. Tento návrh, ktorý prvýkrát odznel na summite v Paríži minulý mesiac, vyvolal chladné odmietnutie zo strany Olafa Scholza. Na rovinu povedal, že nie je možné, aby nemecké jednotky išli na Ukrajinu. Rovnako ako v prípade rakety Taurus trval na tom, že Nemecko sa nestane „stranou vojny.“ Namiesto toho, aby tlmil svoje komentáre, Macron zdvojnásobil svoje výzvy na „strategickú nejednoznačnosť“ v  zámeroch NATO. Zjavná konverzia francúzskeho prezidenta k tvrdšiemu postoju voči Rusku prichádza pomaly, ale zdá sa, že je úprimná a určite ju oceňujú Východoeurópania, ktorí sa cítia najviac ohrození svojím obrovským susedom. Získal si tiež podporu nemeckých strategických mysliteľov, ktorí si povzdychli, že Macron má možno pravdu, keď naznačuje, že opatrnosť Olafa Scholza a „červené čiary“ majú za následok prenechanie iniciatívy ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi.

Rozpory medzi Poľskom s jeho spojencami nesúvisia ani tak s jeho súčasným lídrom ako skôr s dlhšou históriou. Desať rokov pred septembrovým volebným víťazstvom Donalda Tuska sa vtedajšia vládnuca nacionalistická strana PiS politicky vyžívala v útokoch na Nemecko a požadovala 1,3 bilióna € ako kompenzáciu za obrovské škody spôsobené nemeckou agresiou počas druhej svetovej vojny. Tuskova strana  v tejto otázke znížila hlasitosť. Poľských spojencov v NATO však znepokojila pomalá reakcia jeho vlády na obnovené protesty poľských farmárov proti údajnému dumpingu ukrajinskej produkcie. Nakoniec všetci traja lídri v Berlíne vyšli zo stretnutia so spojenými rukami a nevykazovali žiadne známky zhoršenia. Prisľúbili, že sa opäť stretnú o niekoľko mesiacov. Weimarský trojuholník, zoskupenie vytvorené tesne po skončení studenej vojne s myšlienkou pridať Poľsko ako tretí veľký článok stability v centre Európy, často vyzeralo ako odumierajúce. Ak sa však páni Macron, Scholz a Tusk naozaj začnú v mnohých otázkach zhodovať,  väzby medzi najsilnejšou strategickou mocnosťou Európy – Francúzskom, jeho najväčšou ekonomikou, Nemeckom a jeho najdynamickejšou ekonomikou a najdôležitejšou hrádzou proti Rusku – Poľskom – by boli dôvodom na oslavu.