Rusko si musí stanoviť svoje priority – Dôležitý signál z Moskvy naznačuje, že ruská invázia na Ukrajinu bola účelová propaganda

Málokto mohol byť prekvapený výsledkom nedávnych rozhovorov medzi Ruskom a Západom, – zastúpeným Spojenými štátmi a ich európskymi spojencami – ktorý odmietol ruské požiadavky na zatvorenie dverí NATO pred novými východoeurópskymi členmi a na obnovu vojenskej infraštruktúry na úroveň z konca dvadsiateho storočia. Množstvo strategických, politických, právnych, ideologických a dokonca psychologických prekážok bráni NATO splniť tvrdé požiadavky Ruska. Analytici nastolili otázku, aké kroky by teda mala Moskva podniknúť teraz, keď jej okázalý diplomatický blitzkrieg vyznel naprázdno? Ruskí experti sú plní návrhov na odvetu proti neústupnému Západu, vrátane rozmiestnenia nových raketových systémov v tesnej blízkosti členských štátov NATO, vytvárania vojenských hrozieb pre USA na Kube a vo Venezuele, zvýšenia prítomnosti súkromných vojenských spoločností spojených s Ruskom v nestabilných afrických regiónoch, rozširovanie vojenskej spolupráce s Čínou a stupňujúcej sa propagandy a kybernetických útokov proti Západu.

Objavujú sa aj výzvy na potrestanie Západu na diplomatickom fronte. Rusko by napríklad mohlo odstúpiť od Parížskej charty pre novú Európu z roku 1990, ako aj vzdať sa Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe  i členstva v Rade Európy. Moskva by mohla odsúdiť Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti podpísaný Ruskom a NATO v roku 1997; oficiálne uznať samozvanú Doneckú a Luhanskú separatistickú republiku; zastaviť americko-ruské rokovania o obmedzení strategických zbraní – alebo vykonať  ľubovoľný počet podobných krokov. Implementácia niektorých z týchto návrhov by určite vytvorila vážne nové bezpečnostné hrozby pre ruských  protivníkov na Západe, ale nie je jasné, ako by tieto kroky zvýšili bezpečnosť Ruska. Naopak, podnecovanie konfrontácie v Európe a na celom svete zvyšuje riziko čelnej vojenskej kolízie, ktorá by mohla vyústiť do jadrovej vojny. Globálna bezpečnosť nemôže byť v modernom svete rozdelená, rovnako ako jej absencia.

V kontexte takýchto úvah sformuloval svoje myšlienky generálny riaditeľ Ruskej rady pre medzinárodné záležitosti Andrej Kortunov v článku, ktorý uverejnil dnes na internetovom portáli moskovského centra Nadácie Carnegie. Expert – rešpektovaný aj v Kremli – zdôraznil, že  „Rusko si musí stanoviť svoje priority. Môže sa buď pokúsiť spôsobiť maximálne škody tomu, koho považuje za neovládateľný a pokrytecký Západ, pomstiť sa za porážky a jednostranné ústupky z deväťdesiatych rokov – alebo sa môže pokúsiť čo najviac posilniť svoju vlastnú bezpečnosť v rámci obmedzení súčasnej geopolitickej situácie.“ Na nájdenie východiska zo slepej uličky nekompromisných postojov oboch strán by sa najprv zdalo rozumné oddeliť americko-ruskú agendu strategických zbraní od otázok európskej bezpečnosti. Rokovania medzi Moskvou a Washingtonom o jadrových otázkach majú vlastnú logiku a dynamiku. Pre obe strany a medzinárodné spoločenstvo sú príliš dôležité na to, aby ich spájali s akýmikoľvek inými problémami, vrátane bezpečnosti v Európe. Rusko a Západ dlhé desaťročia oddeľovali jadrovú agendu od ostatných aspektov svojich vzťahov a nemá zmysel teraz tento princíp revidovať.

Okrem toho, aj keď si Rusko a Západ uvedomujú, že ich nevraživosť je hlboká a ich postoje k európskej bezpečnosti sú na póloch, stále môžu prijať konkrétne opatrenia, aby bola ich konfrontácia stabilnejšia a predvídateľnejšia. Navyše, rezignácia na to, že ich zásadné rozdiely nemožno preklenúť, by mala viesť k tomu, že strany budú prístupnejšie krokom, ktoré dostanú situáciu pod väčšiu kontrolu. Akékoľvek opatrenia na budovanie dôvery, akokoľvek skromné ​:​ vytvorenie nárazníkovej zóny obmedzujúcej vojenskú aktivitu pozdĺž línie kontaktu medzi Ruskom a NATO, obnovenie práce Rady NATO-Rusko – vrátane vojenskej zložky, prípadne oživenie Zmluvy o otvorenom nebi v určitej forme – to všetko by pomohlo stabilizovať nestabilnú situáciu na mieste. Pre Rusko by to bol veľký úspech za predpokladu, že zachovanie strategickej neistoty a balansovanie na pokraji vojny nie sú v skutočnosti jeho skutočnými cieľmi.

Ak sa Moskva domnieva, že hlavnou bezpečnostnou hrozbou, ktorej čelí, je vojenská infraštruktúra NATO približujúca sa k západným hraniciam Ruska, dávalo by zmysel zamerať sa skôr na infraštruktúru samotnú ako na teoretickú možnosť rozšírenia NATO. Nezabúdajme, že inštitucionálna expanzia NATO na východ nepatrí medzi krátkodobé a dokonca ani strednodobé ciele Bruselu. V každom prípade – ako ukázalo Francúzsko – krajina môže byť členom NATO aj viac ako štyridsať rokov bez účasti vo vojenských orgánoch organizácie. O konkrétnych otázkach geografického rozšírenia NATO by sa mohlo rokovať v rámci novej Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE 2), ktorá by sa mohla stať právne záväznou pre Moskvu a Brusel. CFE bola kedysi historickým prelomom, ktorý umožnil dramaticky znížiť mieru konfrontácie v strede Európy. Samozrejme, CFE 2 nemôže byť kópiou tridsať rokov starej zmluvy, keďže geopolitická situácia aj vojenské technológie sa postupom času dramaticky zmenili. Príprava novej zmluvy si bude vyžadovať značné úsilie od všetkých jej signatárov, ale dá sa to urobiť, ak na to strany budú mať politickú vôľu.

Rusko by malo spolupracovať aj s ďalšími susedmi, ktorí uvažujú o členstve v NATO. V Rusku sa často hovorí, že Ukrajina a Gruzínsko sú „zaťahované do NATO.“ čím vzniká dojem, že príslušné krajiny by chceli odolať, no pod tlakom Bruselu sú nútené pomaly ustupovať. V skutočnosti nič nemôže byť ďalej od pravdy. Sú to bývalé sovietske republiky, ktoré sa už roky zúfalo snažia pripojiť k bezpečnostným orgánom NATO, zatiaľ čo Západ musí nejakým spôsobom reagovať na tento tlak, pričom dobre vie, že noví členovia by túto organizáciu pravdepodobne oslabili. Moskva by sa preto mala zamerať na hľadanie alternatívnych bezpečnostných mechanizmov pre tieto krajiny, aby znížila ich záujem o vytúžené členstvo v NATO. Čo sa týka Ukrajiny, pre Moskvu je ťažké tlačiť na Kyjev, aby plne dodržiaval Minské dohody zamerané na ukončenie konfliktu na východnej Ukrajine. Bez toho, aby sme túto otázku stiahli zo stola, bolo by užitočné sústrediť sa na prvé tri body dohôd, ktoré vyzývajú na stabilizáciu situácie pozdĺž línie kontaktu v Donbase (dodržiavanie dohôd o prímerí, stiahnutie ťažkých zbraní a posilnenie misie OBSE). Bol by to dôležitý faktor pri znižovaní napätia konkrétne v Donbase, ako aj v rusko-ukrajinských vzťahoch ako celku. Tento prístup by nevylučoval možné rokovania medzi Ruskom a Západom o rozsahu a – čo je najdôležitejšie – o špecifikách západnej vojenskej pomoci Ukrajine.

Niektorí odborníci zastávajú názor, že tvrdé, radikálne a nepružné požiadavky Moskvy voči Spojeným štátom a ich partnerom v NATO boli formou šokovej terapie. Veria, že myšlienkou bolo upriamiť pozornosť Západu na legitímne ruské bezpečnostné záujmy, ktoré Západ dlho prakticky ignoroval. Ak to bolo cieľom Ruska, bolo to splnené: hlas Moskvy bolo počuť hlasno a jasne. Samotná šoková terapia však nebude stačiť na vyliečenie mnohých chorôb, ktoré sužujú vzťahy medzi Moskvou a Západom. Tu je na mieste dlhý priebeh konzervatívnej liečby. V lekárskej oblasti je konzervatívna liečba primárne zameraná na zastavenie zhoršovania stavu pacienta a predpokladá úplné uzdravenie alebo spomalenie ochorenia do bodu, kedy už nebude potrebný ďalší zásah. Priebeh liečby si vo všeobecnosti vyžaduje pokoj na lôžku a minimálnu fyzickú námahu – uzatvára svoj aktuálny článok Andrej Kortunov.