Rusko medzi vojenským šialenstvom a starostlivo zvažovanou deeskaláciou – ruská vláda žije v očakávaní personálnych zmien

V rámci úvah o perspektívach vývoja vojnového konfliktu na Ukrajine primárna pozornosť analytikov sa koncentruje na vnútropolitický vývoj v Rusku. V roku 2023 čelí Ruská federácia trom zásadným otázkam – plánom prezidenta Vladimíra Putina do budúcnosti, bitke medzi jastrabmi a pragmatikmi v rámci mocenskej elity a hroziacim personálnym zmenám vo vláde – ktoré by mohli pretvoriť krajinu. Viac ako desať mesiacov po invázii na Ukrajinu je kontrast medzi rozsahom vonkajších otrasov – ktoré sa Ruska týkajú, a relatívnou zotrvačnosťou vo vnútri krajiny – zarážajúci. Napriek vojenským zlyhaniam a trestajúcim sankciám väčšina Rusov žije ďalej, akoby sa nič nedialo, zatiaľ čo elity sa snažili nemyslieť na to, čo môže priniesť zajtrajšok, namiesto toho plne dôverovali Putinovi. Rok 2023 by sa však mohol ukázať ako dramatický rok pre Rusko a môže byť prekážkou pre odpor jeho vedenia voči zmenám, pričom najmä tri vnútorné otázky sľubujú, že budú formovať rozvoj krajiny na ďalšie desaťročia. 

Takouto optikou vníma situáciu v Rusku analytička Tatiana Stanovaja z Nadácie Carnegie, ktorá viedla v Moskve firmu zaoberajúcu sa politickou analýzou R. Politik a predtým šéfovala oddeleniu analýz Centra pre politické technológie. Podľa jej názoru prvá zásadná otázka spočíva v tom, že  Putin sa bude musieť rozhodnúť, či sa bude uchádzať o znovuzvolenie v roku 2024. Ruská ústava bola zmenená v roku 2020, aby mu umožnila zostať prezidentom až do roku 2036. Alternatívne môže vymenovať nástupcu, hoci ak by si nechal dostatok času na kampaň, mal by urobiť tak do konca decembra 2023. Zatiaľ si nikto nie je istý, aké má plány. Je to zámerne, keďže Putin uprednostňuje držať svoje elity v nevedomosti. V lete 2020 reálne odôvodnil ústavné zmeny, ktoré umožnili predĺžiť jeho vládu ako strážcu pred nepokojmi medzi elitami, ktoré podľa neho „musia pracovať, nie hľadať nástupcov.“  Po revízii ústavy prezidentská administratíva a aj elity vychádzali z predpokladu, že Putin sa bude držať pri moci na neurčito. Dnes je kľúčovou otázkou, ako jeho výpočty zmenila vojna a najmä to, že to neprebiehalo podľa plánu.

Niektorí veria, že rozpútaním vážnych problémov a hrozieb vojna posilnila Putinovo odhodlanie zostať pri moci aj po roku 2024. Vzhľadom na jeho pohŕdanie „politickými dezertérmi“ – tými, ktorí v ťažkých časoch opustili funkcie – je nepravdepodobné, že sa stane jedným z nich. Iní sa domnievajú, že Putin je nielen otvorený vzdať sa moci, ale môže to považovať za súčasť riešenia konfliktu s Ukrajinou. Aj keď to vyzerá ako zbožné želanie, časť elity jasne dúfa, že takýto reset bude stačiť na ukončenie nedávnej série neúspechov Ruska. Obom stranám však chýba istota ohľadom jeho návrhov. V každom prípade, Putin je známy tým, že sa rád rozhoduje o „päť minút dvanásť“ – často na základe situačných faktorov a napriek očakávaniam verejnosti. Problém roku 2024 sa teda stal hlavným zdrojom úzkosti pre elity. Ovplyvní udalosti v roku 2023 viac ako ktorákoľvek iná téma, pretože politická trieda sa snaží rozpracovať Putinove zámery a plánovať s nimi s prihliadnutím na minimalizáciu rizika.

Druhým súvisiacim problémom je rastúca schizma medzi tými v elitách, ktorí podporujú eskaláciu vojny, a tými, ktorí pred tým varujú. Uvedené rozdelenie sa objavilo po stiahnutí Ruska z Charkovskej oblasti a zrieknutí sa kľúčového mesta Cherson a podnietili ho úder Ukrajiny na most na Krym, referendá o anektovaní okupovaných častí Ukrajiny a nasledujúca nejednoznačnosť úradov v tom, kde sú oficiálne hranice Ruska.  Tábor pragmatikov, ktorí pozostávajú z technokratov, ako aj zo stredných úradníkov v armáde a bezpečnostných službách, je jednotný vo svojom presvedčení, že vojnu treba pozastaviť a prehodnotiť; krajina by si mala zvoliť realistickejšiu politiku v súlade s jej dosť obmedzenými kapacitami. „Jastraby“ vyzývajú Rusko, aby nielen uvoľnilo svoju plnú vojenskú silu proti Ukrajine, ale aj radikálne reštrukturalizovalo svoj vlastný politický a ekonomický systém. Posledný z fundamentalistov robí z nich revolučnú frakciu (hoci aspoň zatiaľ pro-Putinovskú), ktorej cieľom je nahradiť vládu, ktorú považujú za stagnujúcu. Ich boj o nadvládu môže byť jedným z kľúčových politických bojov v roku 2023 a zápasom, ktorý do značnej miery závisí od udalostí na bojisku: čím horšie si Rusko vedie vojensky, tým krutejší je boj pragmatikov s jastrabmi. Kremeľ bude považovať svoj preferovaný mechanizmus na potláčanie disentu – represie – za nevhodný, ak sa použije proti lojalistom režimu.

Jastraby prevezmú ofenzívu a zamerajú sa na generalitu a politikov, ako to už urobil Jevgenij Prigožin, notoricky známy šéf súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner. Pragmatici medzitým pripíšu záhubu a pochmúrnosť  smerovaniu konfliktu, snažiac sa obmedziť vojnové ciele Moskvy a vynútiť si uznanie, že víťazstvo je nemožné. Nevojenské elity, ktoré boli inváziou zaskočené a obávajú sa jej strednodobých následkov, prijmú ich posolstvo pozitívne. To všetko necháva Rusko uviaznuté medzi vojenským šialenstvom a starostlivým zvažovaním možnej deeskalácie; Putin stojí pred voľbou – medzi zdvojnásobením svojej donkichotskej snahy o rozhodujúcu porážku Kyjeva a návratom k rokovaciemu stolu so Západom, ak nie s Ukrajinou.

Tretí kľúčový problém, ktorému bude Rusko čeliť v roku 2023, sa točí okolo personálnych zmien vo vláde, ktoré sú vysoko pravdepodobné, aj keď je ťažké predpovedať, kto koho nahradí. Jedným z dôvodov, prečo je zmena takmer istá, je rastúci dopyt na vrchole po dynamike a efektívnosti. Putinova náklonnosť pozývať technokratov do vlády môže ďalej rásť, pričom vedúci predstavitelia kabinetu, prezidentskej administratívy a mocenské štruktúry zostarli a vyčerpali sa vojnou a vojenskými zlyhaniami, čo prinúti Putina hľadať nové nápady. Ďalším faktorom je nadchádzajúca prezidentská súťaž, vzhľadom na historický záznam: všetkým ruským prezidentským voľbám okrem jednej predchádzali zmeny.

Dlhotrvajúce napätie vo vláde ponúka tiež dôvod očakávať personálne zmeny. Minister obrany Sergej Šojgu a náčelník generálneho štábu Valerij Gerasimov sú obviňovaní z korupcie v ozbrojených silách, zatiaľ čo FSB bola odsúdená za zlyhania spravodajských služieb. Podpredseda Bezpečnostnej rady Dmitrij Medvedev je považovaný za úplne strateného konšpirátora a moskovský starosta Sergej Sobjanin za príliš apolitického, zatiaľ čo guvernérka centrálnej banky Elvira Nabiullina je podozrivá z tajného odporu voči vojne. Všetci vedúci predstavitelia vlády sú medzi sebou nespokojní: vzájomná nechuť dáva Putinovi dôvod zmeniť veci. Napriek tomu ho jeho konzervativizmus a obavy, pokiaľ ide o prepustenie podriadených, pravdepodobne privedú k tomu, aby sa pokúsil nájsť rovnováhu medzi stabilitou a obnovou. 

Tento osudový vývoj bude hlboko ovplyvnený udalosťami na bojisku. Ak – ako Kyjev predpovedal – Rusko vo februári alebo v marci sa pokúsi o rozsiahlu ofenzívu, pravdepodobne sa stretne s výrazným odporom Ukrajiny. V opačnom prípade bude Moskva pokračovať v pomalom škrtení Ukrajiny útokmi na jej infraštruktúru, na čo Kyjev odpovie diverznými útokmi na ruskom území. Ruský politický život zostane v zajatí pochmúrnej a represívnej atmosféry vojny, v dôsledku čoho budú elity ešte viac znepokojené a obávajúce sa budúcnosti. Putinovo prehnané utajovanie a odmietanie vysvetlení nijako neprispeje k situácii. Represia nepochybne porastie, keď bude všetok nesúhlas kriminalizovaný, zavedú sa prvky štátnej ideológie a nájdu sa nové zámienky na ešte dlhšie tresty odňatia slobody. V roku 2023 už historická vojna Ruska s Ukrajinou ukáže svoj plný transformačný potenciál, konečne zmení Rusko zvnútra a zaťaží schopnosť jeho vodcov udržať situáciu pod kontrolou a plánovať rozhodnutia, ktoré urobia.