Rusko a Japonsko na šachovnici globálnej politiky – Tokio je znepokojené rýchlym zblížením Moskvy a Pekingu a nepredvídateľnosťou USA
Dvojhodinový rozhovor ruského prezidenta Vladimír Putina s japonským premiérom Šinzó Abem tento týždeň v Kremli neviedol k žiadnemu ani zdanlivému posunu v hlavnej otázke rusko-japonských vzťahov – riešeniu dlhotrvajúceho územného sporu o štyri Kurilské ostrovy: Iturup, Kunašir, Šikotan a Habomaj. Zo strategického hľadiska sa zdá, že rozhodnutie o osude ostrovov – ktoré Tokio nazýva Severné územia – je nevyhnutné pre Rusko aj Japonsko. Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď sa spojila geopolitika, vnútropolitická situácia v oboch krajinách a stav ruskej ekonomiky, zvrat vývoja v tejto otázke zdá sa byť jednoducho nevyhnutný. Analytici sa domnievajú, že je najvyšší čas, aby Moskva a Tokio aktívne začali hľadať riešenie. Predovšetkým si to vyžaduje vhodný volebný kalendár v oboch krajinách. Šinzó Abe by mal opustiť svoju pozíciu premiéra v septembri 2021 – ako prvý vládca Japonska, ktorý bol v úrade najdlhšie počas posledných 150 rokov. Vladimír Putin – minulý rok triumfálne opätovne zvolený za prezidenta – po uplynutí svojho mandátu bude musieť opustiť Kremeľ v roku 2024.
Špecialista na politiku Ruska v ázijsko-pacifickom regióne Alexander Gabujev na internetovom portáli moskovského centra nadácie Carnegie uvádza, že práve táto „križovatka kalendárov“ tlačí tím premiéra Abeho do akcie. Predseda vlády, ktorý nedávno prisahal pri hrobe svojho otca – bývalého ministra zahraničných vecí Japonska – že urobí všetko kvôli uzavretiu mierovej dohody s Ruskom, je presvedčený o tom, že ak sa Moskva a Tokio môžu dohodnúť, je to vďaka politickej vôli dvoch vládcov, ktorí sú teraz na čele ich krajín. Putin, ak sa chce dostať do histórie naozaj ako tvorca hraníc ruského štátu (aj keď s výhradou Krymu a Gruzínska), by mal tiež využiť súčasný moment. Rovnako dôležitú úlohu zohráva i globálna geopolitická situácia, a preto by pre obe krajiny bolo rozumné normalizovať vzájomné vzťahy čo najskôr.
Podľa Gabujeva Japonsko je znepokojené rýchlym zblížením Ruska a Číny pri narastajúcej asymetrii medzi nimi a chcelo by vrátiť úroveň tejto spolupráce do „obdobia pred Krymom.“ Ďalším zdrojom znepokojenia pre Tokio je zníženie predvídateľnosti Spojených štátov, hlavného zahraničného partnera a bezpečnostného garanta Japonska. Moskva – napriek objektívnemu a nevyhnutnému posunu k pevnému objatiu s Pekingom po anexii Krymu – nechce byť príliš závislá od „čínskych súdruhov“, a preto potrebuje alternatívnych partnerov v Ázii aj na celom svete. Japonsko už si dávno nárokuje od Ruska – podľa vyjadrenia geopolitického analytika Dmitrija Trenina – úlohu „Nemecka na východe.“ Hlavnou prekážkou v tomto smere je otázka identity Južných Kuríl.
Vzhľadom na uvedené vnútorné a vonkajšie okolnosti v novembri minulého roka na Východoázijskom summite v Singapure sa Putin a Abe dohodli, že začnú rokovania o mierovej zmluve, opierajúc sa o Moskovskú deklaráciu z roku 1956. Podľa nej schéma kompromisu, ktorý by umožnil vyriešiť územný spor, vyzerá takto: Japonsko a Rusko by podpísali mierovú zmluvu, v ktorej Tokio uznáva výsledok druhej svetovej vojny – teda aj územné práva Ruskej federácie na všetky štyri ostrovy južného Kurilského súostrovia, pričom Šikotan a ostrovčeky Habomaj sa odovzdajú Japonsku ako „gesto dobrej vôle.“ Zvyšné dva ostrovy – Kunašir a Iturup – zostanú ruské, ale budú mať osobitný vízový režim pre japonské a spoločné ekonomické aktivity. Výsledkom by bolo to že Rusko by získalo prílev japonských investícií a technológií, hoci to nebude viazané na transfer ostrovov. V ideálnom svete, kde vládne strategická logika, je tento kompromis prínosom pre Rusko aj Japonsko. Ale v reálnom svete uvedená schéma neprestajne naráža na niekoľko prekážok, ktoré sa práve teraz zdajú byť menej prekonateľné.
Podľa japonských prieskumov 55% Japoncov podporuje schému riešenia sporu navrhovanú premiérom Abe, zatiaľ čo 27% je proti takémuto riešeniu. Moskovské sociologické Levada-Centrum uvádza, že počet ruských občanov, ktorí sa kategoricky stavajú proti odovzdaniu niektorých ostrovov Japonsku po páde ZSSR, nikdy neklesol pod 70%. Pokúsiť sa zmeniť tento stabilný konsenzus, najmä v súvislosti s poklesom ratingu Putina po nedávnej dôchodkovej reformy, bude pre Kremeľ veľmi ťažké argumentovať, čo Rusko za ostrovy na oplátku dostane. Okrem toho v kruhoch ruskej armády sa hovorí o problémoch bezpečnosti, keby sa na Habomaj a Šikotan premiestnili americké vojenské zariadenia, hoci pre USA by bolo menej nákladné umiestniť vojenskú infraštruktúru na susednom Hokaide. Ministerstvo obrany v Moskve verejne vôbec nehovorí, či má Habomaj a Šikotan aspoň strategický význam, ale oficiálne miesta otázku odovzdania ostrovov by chceli spojiť s bezpečnostnou diskusiou so širším okruhom otázok – napríklad s rozmiestnením prvkov amerického systému protiraketovej obrany v Japonsku, čo Tokio považuje za neprijateľné.
V súčasnosti Kremeľ nevidí žiadne skutočné a rozsiahle výhody zblíženia s Japonskom, i keď premiér Abe prišiel do Moskvy s obsiahlym plánom pozostávajúcim zo 170 špecifických projektov, zameraných na modernizáciu ruskej ekonomiky, zlepšenie kvality života Rusov a rozvoj Ďalekého východu. Vzťahy s Pekingom považuje Vladimír Putin za príliš prospešné a nie vhodné na obetovanie v prospech Japonska, ktoré sa môže až v budúcnosti stať plnohodnotným partnerom Ruska, ale vyžaduje si to komplexný geopolitický kompromis. Kremeľ si počína racionálne, keď vyčkáva, ako rastie nervozita vo vzťahoch medzi Tokiom a Washingtonom a nechystá sa nahradiť miesto Číny vo svojej ázijsko-pacifickej stratégii.
Špecialista na politiku Ruska v ázijsko-pacifickom regióne Alexander Gabujev na internetovom portáli moskovského centra nadácie Carnegie uvádza, že práve táto „križovatka kalendárov“ tlačí tím premiéra Abeho do akcie. Predseda vlády, ktorý nedávno prisahal pri hrobe svojho otca – bývalého ministra zahraničných vecí Japonska – že urobí všetko kvôli uzavretiu mierovej dohody s Ruskom, je presvedčený o tom, že ak sa Moskva a Tokio môžu dohodnúť, je to vďaka politickej vôli dvoch vládcov, ktorí sú teraz na čele ich krajín. Putin, ak sa chce dostať do histórie naozaj ako tvorca hraníc ruského štátu (aj keď s výhradou Krymu a Gruzínska), by mal tiež využiť súčasný moment. Rovnako dôležitú úlohu zohráva i globálna geopolitická situácia, a preto by pre obe krajiny bolo rozumné normalizovať vzájomné vzťahy čo najskôr.
Podľa Gabujeva Japonsko je znepokojené rýchlym zblížením Ruska a Číny pri narastajúcej asymetrii medzi nimi a chcelo by vrátiť úroveň tejto spolupráce do „obdobia pred Krymom.“ Ďalším zdrojom znepokojenia pre Tokio je zníženie predvídateľnosti Spojených štátov, hlavného zahraničného partnera a bezpečnostného garanta Japonska. Moskva – napriek objektívnemu a nevyhnutnému posunu k pevnému objatiu s Pekingom po anexii Krymu – nechce byť príliš závislá od „čínskych súdruhov“, a preto potrebuje alternatívnych partnerov v Ázii aj na celom svete. Japonsko už si dávno nárokuje od Ruska – podľa vyjadrenia geopolitického analytika Dmitrija Trenina – úlohu „Nemecka na východe.“ Hlavnou prekážkou v tomto smere je otázka identity Južných Kuríl.
Vzhľadom na uvedené vnútorné a vonkajšie okolnosti v novembri minulého roka na Východoázijskom summite v Singapure sa Putin a Abe dohodli, že začnú rokovania o mierovej zmluve, opierajúc sa o Moskovskú deklaráciu z roku 1956. Podľa nej schéma kompromisu, ktorý by umožnil vyriešiť územný spor, vyzerá takto: Japonsko a Rusko by podpísali mierovú zmluvu, v ktorej Tokio uznáva výsledok druhej svetovej vojny – teda aj územné práva Ruskej federácie na všetky štyri ostrovy južného Kurilského súostrovia, pričom Šikotan a ostrovčeky Habomaj sa odovzdajú Japonsku ako „gesto dobrej vôle.“ Zvyšné dva ostrovy – Kunašir a Iturup – zostanú ruské, ale budú mať osobitný vízový režim pre japonské a spoločné ekonomické aktivity. Výsledkom by bolo to že Rusko by získalo prílev japonských investícií a technológií, hoci to nebude viazané na transfer ostrovov. V ideálnom svete, kde vládne strategická logika, je tento kompromis prínosom pre Rusko aj Japonsko. Ale v reálnom svete uvedená schéma neprestajne naráža na niekoľko prekážok, ktoré sa práve teraz zdajú byť menej prekonateľné.
Podľa japonských prieskumov 55% Japoncov podporuje schému riešenia sporu navrhovanú premiérom Abe, zatiaľ čo 27% je proti takémuto riešeniu. Moskovské sociologické Levada-Centrum uvádza, že počet ruských občanov, ktorí sa kategoricky stavajú proti odovzdaniu niektorých ostrovov Japonsku po páde ZSSR, nikdy neklesol pod 70%. Pokúsiť sa zmeniť tento stabilný konsenzus, najmä v súvislosti s poklesom ratingu Putina po nedávnej dôchodkovej reformy, bude pre Kremeľ veľmi ťažké argumentovať, čo Rusko za ostrovy na oplátku dostane. Okrem toho v kruhoch ruskej armády sa hovorí o problémoch bezpečnosti, keby sa na Habomaj a Šikotan premiestnili americké vojenské zariadenia, hoci pre USA by bolo menej nákladné umiestniť vojenskú infraštruktúru na susednom Hokaide. Ministerstvo obrany v Moskve verejne vôbec nehovorí, či má Habomaj a Šikotan aspoň strategický význam, ale oficiálne miesta otázku odovzdania ostrovov by chceli spojiť s bezpečnostnou diskusiou so širším okruhom otázok – napríklad s rozmiestnením prvkov amerického systému protiraketovej obrany v Japonsku, čo Tokio považuje za neprijateľné.
V súčasnosti Kremeľ nevidí žiadne skutočné a rozsiahle výhody zblíženia s Japonskom, i keď premiér Abe prišiel do Moskvy s obsiahlym plánom pozostávajúcim zo 170 špecifických projektov, zameraných na modernizáciu ruskej ekonomiky, zlepšenie kvality života Rusov a rozvoj Ďalekého východu. Vzťahy s Pekingom považuje Vladimír Putin za príliš prospešné a nie vhodné na obetovanie v prospech Japonska, ktoré sa môže až v budúcnosti stať plnohodnotným partnerom Ruska, ale vyžaduje si to komplexný geopolitický kompromis. Kremeľ si počína racionálne, keď vyčkáva, ako rastie nervozita vo vzťahoch medzi Tokiom a Washingtonom a nechystá sa nahradiť miesto Číny vo svojej ázijsko-pacifickej stratégii.