Rozprava o vyslovení nedôvery vláde je mlátením prázdnej slamy – potenciálne ohrozenie rozvoja demokracie na Slovensku ?

Už sú tomu viac ako dva týždne, čo predseda strany Hlas-SD Peter Pellegrini vyzval opozičný Smer-SD, aby pripojil chýbajúcich desať podpisov poslancov Ficovej strany k návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu kvôli vysloveniu nedôvery vláde Eduarda Hegera. Ex-premiér apeloval tiež na predsedu hnutia Sme rodina Borisa Kollára, aby politický subjekt predsedu parlamentu opustil koalíciu. Väčšina triezvo uvažujúcich občanov vníma tieto výzvy len ako prázdne propagandistické plesknutie do vody a všetky nasledujúce reči opozičných politikov bude brať iba ako „mlátenie prázdnej slamy.“ Analytici už niekoľkokrát jasne napísali, že táto koaličná zostava sa bude zubami-nechtami držať pri moci, teda omieľanie opozičnej kritiky na pôde parlamentu aktuálnu situáciu zmeniť nemôže. A pokusy opozície vmanévrovať Borisa Kollára do akýchkoľvek protivládnych aktivít sú márne – iba posilňujú jeho váhu pri vyjednávaniach s koaličnými partnermi.

Dobromyseľné úvahy o tom, že aktuálny kurz koaličných politikov „môže mať vážne dôsledky pre ďalší rozvoj demokracie“ na Slovensku sotva nájdu pozitívnu odozvu v prostredí, ktorému sú určené. Predseda najsilnejšej vládnej strany OĽaNO Igor Matovič je už dávno považovaný za populistu typu Donalda Trumpa, pričom je známy tým, že od začiatku jeho angažovanosť v politike trpela výraznou neschopnosťou ku kompromisom a deficitom rešpektu k partnerom. Úradujúci premiér Eduard Heger je v submisívnom vzťahu k Matovičovi a niekedy sa zdá, že úrovňou svojho intelektu nedosahuje ani štandard „obyčajného človeka.“ Sociálny populista Boris Kollár – občas vystupujúci pod maskou konzervatívca – je v podstate jednoduchý oportunista, pripravený zahrať funkciu „žolíka“ v každej vláde. Pragmatický tzv. liberál Richard Sulík „nepochová“ vládu skôr, kým sa nepresvedčí, že by mu volebné preferencie začali ubúdať. Vicepremiérku Veroniku Remišovú zo strany Za ľudí nehodno v súvislosti s úvahami o stave súčasnej koalície ani spomínať, pretože jej vplyv na budúci vývoj pomerov v politike je zanedbateľný.

Z takejto charakteristiky hlavných aktérov vládnej politiky na Slovensku vyplýva, že nikto zo spomínaných nedisponuje schopnosťou vnímať dôsledky pre ďalší rozvoj demokracie na Slovensku, ak naďalej sa bude prehlbovať spoločenská kríza, narastať sociálno-ekonomické problémy a „škriepky“ vo vnútri vládnej koalície. Žiaľ, ani prezidentka Zuzana Čaputová a jej tím poradcov nie sú v stave odpútať sa od stereotypu, že hlava štátu sa nemá angažovať v prostredí kolízií medzi vládou a opozíciou. V normálne fungujúcich politických systémov demokratických štátov  v podobnej situácii – v akej sa nachádza Slovensko – samotná vláda by iniciovala voľby pred termínom skončenia funkčného obdobia parlamentu, aby zastavila proces destabilizácie krajiny. Ale prezidentka Čaputová alibisticky hodila petíciu za referendum Ústavnému súdu SR, aby ten rozhodol, či takýto akt najvyššieho prejavu vôle občanov sa neprieči ústave.

Navonok sa zdá, že ako keby všetci – vládni politici i prezidentka – verili na zázrak, že parlamentné voľby v riadnom termíne zachránia súčasnú koaličnú zostavu a v roku 2024 príde po parlamentných voľbách podobná koaličná zostava, aká sa ujala moci v roku 2020. Reálnejšie je pripustiť, že Hegerova vláda nemá intelektuálny ani odborný potenciál, aby dokázala zabrániť negatívnym tendenciám, ktoré ju zákonite pripravia o šancu vládnuť v ďalšom funkčnom období parlamentu. Na druhej strane nemôže byť pre Slovensko veľkou útechou, ak by vznikol vládny kabinet z niektorých politických subjektov, ktoré nesú zodpovednosť za to, že v spoločnosti parazitovali korupčné štruktúry, klientelisti a partokratické elity. Práve v kontexte takýchto rizík by mali zodpovedne usudzujúci politici – prezidentku Čaputovú nevynímajúc – hľadať už teraz cestu ku kompromisom, aby najbližšie parlamentné voľby na Slovensku neboli cestou „z blata do kaluže.“

Namiesto „mlátenia prázdnej slamy“ v Národnej rade SR o vyslovení nedôvery vláde Eduarda Hegera treba rozvíjať myšlienku „okrúhleho stola,“ o ktorej hovorila Zuzana Čaputová s Petrom Pellegrinim pri ich nedávnom stretnutí. Skúsení politici vedia, že inštitút „okrúhleho stola“ nevznikne z večera do rána, ale vyžaduje si dôkladnú prípravu. V procese prípravy je veľmi dôležitá agenda rokovania pri okrúhlom stole – a tu by možno bola zásadným príspevkom do tohto procesu práve iniciatíva hlavy štátu. V súvislosti s tým sa žiada pripomenúť, že predpokladom jeho úspechu je schopnosť kompromisu – to znamená vzájomne obojstranné ústupky zainteresovaných strán. V žiadnom prípade by však takémuto riešeniu nepomáhali invektívy na sociálnych sieťach alebo medializácia diskrétnych rozhovorov, ktoré sú obvyklou formou hľadania kompromisných riešení zásadného významu