Róbert Fico rezignoval na snahu posúvať spoločnosť dopredu – ale politické pochovávanie Smeru je predčasné !

Účelom sobotňajšieho snemu Smeru – sociálnej demokracie nebola vnútrostranícka diskusia, ale mobilizácia členskej a voličskej základne po neúspechu v regionálnych voľbách – napísal v denníku Pravda 15.decembra 2017 politológ Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV. Kriticky, ale bez predsudkov charakterizoval najsilnejšiu parlamentnú politickú stranu na Slovensku, ktorá sa nachádza na prahu krízového obdobia svojej existencie.

Róbert Fico ako skúsený politik si zrejme uvedomuje, že čím dlhšie sa strana bude zaoberať sama sebou, tým menej sa ňou budú zaoberať voliči. Najlepším mobilizačným nástrojom je zjednotenie proti spoločnému nepriateľovi. Preto sa v rétorike Smeru posilnil konfrontačný tón. Hoci jeho líder navonok nepripustil žiadnu chybu, zdôraznil, že nominanti strany musia realizovať jej politiku. Narážal tým asi na iniciatívu ministra zdravotníctva Tomáša Druckera, týkajúcu sa poplatkov za dodatočné ordinačné hodiny u lekára, ktorú veľká časť spoločnosti odmietla ako asociálnu. Zároveň definoval skupiny, ktoré sa Smer snaží osloviť. Pre sociálnu demokraciu je samozrejmosťou, že sa usiluje prevažne o pracujúcich a ďalších ľudí zainteresovaných na posilňovaní sociálnych funkcií štátu. Za hlavných oponentov premiér označil antipolitické zoskupenia, ale na rozdiel od uplynulých týždňov, keď bol terčom verbálnych útokov predstaviteľov Smeru prezident Andrej Kiska, jeho osobu prekvapujúco obišiel mlčaním.

Kampaň proti „bratislavskej kaviarni“ je v skutočnosti reflexiou existencie hlbokej bariéry medzi víťazmi transformácie a tými, ktorí sa necítia byť víťazmi ani v čase ekonomického rastu. Rozsiahla pracovná migrácia obyvateľov východného a stredného Slovenska na západ krajiny, resp. ďalej do zahraničia, naznačuje, že len niekoľko desiatok kilometrov od Bratislavy občania stále zápasia s existenčnou neistotou, ktorej rozmery si lepšie platená a azda aj vzdelanejšia časť spoločnosti neuvedomuje. Situáciu môže ilustrovať kauza zamestnancov obuvníckej firmy v Bánovciach nad Bebravou, ktorá šikanovala zamestnancov vrátane odborových funkcionárov.

Hoci je nezmyslom stavať ľudsko-právnu agendu do protikladu agende sociálnej, keďže práve sociálni demokrati povýšili ekonomické a sociálne práva občanov na súčasť tých ľudských, zrejme takíto zamestnanci majú iné priority ako obyvatelia Bratislavského kraja. Problémom je, že víťazi transformácie sa o problémy „tých druhých“ nezaujímajú, hoci práve oni disponujú dostatočným vplyvom, aby sa ich mohli zastať.

Zostrenie kurzu voči protivníkom nie je len výraz nervozity, ale i reakcia na teatrálne správanie niektorých lídrov opozície. Na rozdiel od roku 2016, keď Fico predčasné voľby vylučoval, teraz opakovane takúto možnosť pripúšťa. Aj to je dôvod, prečo sa vedenie Smeru nechce púšťať do radikálnych zmien, ktoré by sa mohli interpretovať ako slabosť strany. Nemožno však vylúčiť, že pád vládnej koalície napokon vyvolá Smer s cieľom zabrániť ďalšiemu odlevu voličov. Preto venoval toľko miesta komunikácii s občanmi, ktorá sa stala v poslednom období slabinou strany.

Ak Fico zdôrazňoval „slovenský“ charakter svojej sociálnej demokracie, nepovedal nič nové. V agende Smeru je konzervatívny presah v porovnaní so západoeurópskou ľavicou prítomný od jeho vzniku a u voličov má úspech. Celkovo však stredoeurópske sociálne demokracie boli vždy viac neoliberálne ako ich západní partneri. Sulíkovi „liberáli“ sa presunuli k euroskeptickým konzervatívcom, aj KDH bolo podstatne pravicovejšie a konzervatívnejšie ako jeho západoeurópski partneri. V tomto zmysle prvok nacionálnych špecifík je prítomný v agende viacerých slovenských strán.

Martinský snem sa teda niesol v znamení zotrvačnosti. Zmeny v politike Smeru sú potrebné, ale ak sa uskutočnia, nebudú výsledkom verejného prania špinavej bielizne. Fico by si však mal uvedomiť, že ich musí uskutočňovať dostatočne razantne, a najmä v dostatočnom predstihu pred očakávaným termínom volieb.

Zmeny podobné odchodu Mareka Maďariča, ktorý mal k nemu v minulosti blízko, sa dosiaľ diali skôr potichu. Samotný Fico v strane nemá alternatívu. Okrem Maďariča, predstavujúceho sociálno-konzervatívnu agendu, a Ľuboša Blahu, ktorý sa orientuje na stúpencov radikálnej ľavice, žiadni zo súčasných straníckych predstaviteľov nie sú nositeľmi agendy, ktorá by oslovovala špecifický segment voličov. Zároveň však Smer ako silne centralizovaná strana stráca zdroje personálnej a programovej obnovy, čo sa mu môže vypomstiť.

Strata preferencií je do značnej miery zákonitá. Fico ako rebel z roku 1999 je dnes politickým veteránom, patrí medzi služobne najstarších aktívnych politikov. Smer je pri moci s krátkou pauzou od roku 2006. Nepretržitá vláda CSU v Bavorsku je v moderných demokraciách skôr výnimkou ako pravidlom. Pochovávanie Smeru je však predčasné. Síce rezignoval na snahu posúvať spoločnosť dopredu, no zdrojom jeho sily sú opozičné strany. Ich spôsob komunikácia, resp. agresívna neoliberálna agenda spôsobuje, že aj pre mnohých, ktorí Smer nevolili, sa môže javiť ako menšie zlo. To sa však odráža na stagnácii strany, keďže jej dlho chýbal signál, že by mala začať na sebe pracovať.