Robert Fico je „chromá kačica“ – prestáva byť perspektívnym partnerom elít, ktoré rozhodujú o smerovaní Slovenska

Rozhodnutie predsedu strany Smer-SD Roberta Fica uchádzať sa o post sudcu Ústavného súdu SR bolo komentované ako jeho pokus o útek z politiky. Nech už dopadne akokoľvek, bývalý premiér týmto krokom potvrdil, že je „lame duck“ – teda chromá alebo krívajúca kačica – čo je politická metafora pre amerického prezidenta, ktorý po zvolení svojho nástupcu v úrade má obmedzený politický vplyv tým, že na svojom poste zostane už iba krátke obdobie. Uvedený metaforický termín sa týka aj politikov a činiteľov na nižšej úrovni, ktorý už nebudú zvolení na ďalšie obdobie, čím sa znižuje ich dôveryhodnosť a vplyv. Nech sa bude bývalý premiér akokoľvek usilovať, jeho záujem pokračovať vo svojej verejnej aktivite ako ústavný sudca je signálom, že už prestáva byť perspektívnym partnerom politických elít, ktoré rozhodujú o smerovaní spoločenského vývoja na Slovensku.

Žiada sa pripomenúť, že to nie je prvý pokus Roberta Fica odísť z vedúcej pozície v doteraz najsilnejšej politickej strane na Slovensku. Pred piatimi rokmi to skúšal tým, že sa uchádzal o úrad prezidenta republiky, ale porazil ho vlastne politický amatér Andrej Kiska. Zdá sa, že niektoré konfrontačné situácie v politike nedokáže Fico vyhodnotiť tak, aby sa vyhol porážke. A asi sa nevie z porážky ani poučiť, čo možno ilustrovať jeho reakciou na neúspech strany Smer-SD v župných voľbách v novembri 2017. Vtedy namiesto kritickej sebareflexie pokúšal sa svojich voličov presvedčiť žonglovaním s volebnými číslami tak, že podľa jeho interpretácie opozícia v župných voľbách nebola vôbec úspešná. V Smer-e sa síce našli aj kritickejšie názory na volebné výsledky, ale Fico – vtedy ešte ako premiér – ich nebral vážne.    

Robert Fico podľahol konfrontačnej komunikačnej doktríne opozície, neurobil si „poriadok“ na palube svojej straníckej lode, ďalej unášanej bludnými prúdmi korporátnych parazitov. Strata Ficovho kontaktu so spoločenskou realitou sa extrémne prejavila vtedy, keď opozícia si ako hlavný bod svojej dovtedy neatraktívnej programovej agendy privlastnila vraždu investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky. A tu treba poznamenať, že nielen prezident Kiska má jednostranne orientovaných poradcov, ale ani Ficovi dôverníci neboli o nič lepšími v tom, ako poradiť premiérovi v krízovej spoločenskej situácii. Možno to súvisí aj s jeho konfrontačnou mentalitou, že reagoval neprimeranými gestami i vyjadreniami. Predovšetkým však vo Ficovom správaní sa zrkadlila arogancia moci, ktorá odradila aj ľudí jemu lojálnych, ako boli bývalý minister kultúry Marek Maďarič alebo súčasný minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák, ktorý odmietol v straníckom tričku Smer-u kandidovať za prezidenta republiky.

Obdobie Ficovho vládnutia nemožno podávať v čiernobielych farbách. Popri zjavných defektoch – inak príznačných aj pre predchádzajúce vlády (korupcia, klientelizmus vládnucich elít, protekcionizmus všetkých straníckych farieb) – sa žiada ako pozitíva spomenúť jeho akcent na imaginárne európske jadro, ale tiež orientáciu na moderný sociálny štát, zameranú na približovanie životnej úrovne Slovenska vyspelým európskym ekonomikám. Defektné javy z obdobia Ficovho režimu sa prehlbovali plynutím času – tak tomu bolo za vlády Vladimíra Mečiara i Mikuláša Dzurindu. Slovensko ako nevyspelá demokracia s politickou kultúrou na nízkej úrovni nemá politické strany, ktoré disponujú vnútorným samoregulačným mechanizmom, ako je to v zavedených demokraciách Západu. Pre poučenie ako jeden konkrétny príklad môže poslúžiť súčasná situácia vo Veľkej Británii, kde Konzervatívna strana vedie pred verejnosťou vnútorný názorový spor o Brexit.

Robert Fico je teda „chromá kačica“, aj keď navonok sa to ešte nezdá. Časť elektorátu strany Smer-SD vidí v ňom záruku tzv. sociálnych balíčkov a držitelia straníckych „trafík“ pokračovanie svojich istôt. Samotný Fico však svojou žiadosťou o funkciu sudcu Ústavného súdu SR dal jasne najavo, že si uvedomuje svoj koniec v politike. Už tým sa stáva nielen pre Slovensko, ale aj pre svoju stranu nezaujímavým a poskytuje premiérovi Petrovi Pellegrinimu príležitosť, aby zachránil pre Smer-SD to, čo sa zachrániť dá. Až teraz sa ukáže, či majú pravdu Ficovi neprajníci, že Smer bola stranou jedného muža – alebo je to ľavicová strana, ktorá má v každej demokratickej krajine dôležité miesto.