Richard Sulík v budúcnosti už s Igorom Matovičom nepočíta – Slovensko sa stalo korisťou populistov a karieristov

Prípad Igor Matovič je produkt dlhodobej krízy politických elít Slovenskej republiky, ktoré spoločnosť a jej problémy vnímajú len cez zahmlenú optiku čierno-bielych zjednodušení a radového občana berú ako objekt marketingovej manipulácie, aby získali jeho voličský hlas. Iba deficit skutočných osobností na politickej scéne a zlyhanie klasických straníckych štruktúr poskytli intelektuálne podvyživenému, mentálne deformovanému a psychicky narušenému jednotlivcovi šancu presadiť sa v politike až na úroveň predsedu vlády. Na Slovensku nie je to však jediný prípad, keď sa k moci dostal človek bez náležitých dispozícií na výkon zodpovednej ústavnej funkcie. Už v roku 2014 sa ocitol na poste prezidenta podnikateľ bez politických skúseností, ktorý dokázal získať si priazeň voličov banálnymi pravdami a porazil ostrieľaného politika, hendikepovaného balastom klientelizmu, korupcie a partajného protekcionizmu. Politický analfabetizmus tohto prezidenta sa odzrkadlil v tom, že jeho strana sa sotva dostala do parlamentu vo voľbách vo februári 2020, hoci si „brúsil“ zuby na kreslo premiéra.

Za takéhoto stavu slovenských politických elít ani neprekvapuje aktuálna vlečúca sa vládna kríza, v ktorej súčasní koaliční politici nevedia nájsť racionálne východisko a vedú medzi sebou vnútrokoaličnú „studenú vojnu.“ Premiér Igor Matovič vyhlásil v tejto vojne akési prímerie – a to tým spôsobom, že už štvrtý deň mlčí na sociálnej sieti Facebook a dokonca deklaroval určitý presun svojich kompetencií na iného člena kabinetu, čo patrí k originálnym absurdnostiam jeho štýlu vládnutia. Ani vicepremiérka Veronika Remišová nie je taká naivná, aby uverila takémuto receptu Matoviča na východisko z krízy. Síce hovorila, že podstatou problému je konflikt medzi Matovičom a vicepremiérom Richardom Sulíkom, ale nezmienila sa o jeho prapodstate: preferencie strany SaS rastúce na úkor OĽaNO utvrdzujú Matoviča v presvedčení, že Richard Sulík sa cíti dostatočne silný na to, aby v akejkoľvek budúcej vláde už neakceptoval Matoviča na poste šéfa exekutívy – ba dokonca by s ním už nevstúpil ani do koalície.

Možno považovať za logické, že v krízovej spoločenskej situácii – keď vláda nevie kompetentne riešiť problémy súvisiace s pandémiou – opozičné strany prišli s iniciatívou pomocou referenda presadiť konanie predčasných parlamentných volieb. Keby Slovensko bolo krajinou štandardných politických elít, tak by vládni i opoziční politici spoločne hľadali riešenia, ako nájsť východisko z kopiacich sa problémov a využiť potenciál všetkých, ktorí môžu v tomto pomôcť. Ide totiž o to, že predčasné parlamentné voľby môžu síce pripraviť Igora Matoviča o post premiéra, ale podľa všetkých doterajších prieskumov volebných preferencií nedávajú veľkú nádej, že po predčasných voľbách vznikne stabilnejšia a kompetentnejšia vláda. Je tiež zrejmé, že vládna koalícia sa predčasných parlamentných volieb obáva, pretože si väčšina z koaličných strán uvedomuje, že by  výsledky volieb mohli zmeniť ich pozíciu v parlamente, možno niektoré z nich by zostali pred dverami parlamentu.

Politický primitivizmus koaličných politikov spočíva hlavne v tom, že sa podriadili deštrukčnému štýlu Matovičovej politiky, ktorý priamo súvisí s jeho negatívnymi osobnými vlastnosťami. U predsedu strany Sme rodina Borisa Kollára je takýto vzťah k Matovičovi pochopiteľný, pretože v inej koaličnej zostave by sa sotva našiel partner, ochotný mu poskytnúť funkciu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky. Aj predsedníčka strany Za ľudí Veronika Remišová tolerovala Matovičovu politickú líniu; čo jej iné „ostávalo,“ keď sa jej strana ešte s Andrejom Kiskom na čele ledva dostala do parlamentu a zotrvanie mimo vládnej zostavy by stranu Remišovej úplne marginalizovalo. Vicepremiérka nevyniká intelektuálnou rozhľadenosťou, čo prejavila napríklad vtedy, keď sa postavila proti tomu, aby jedným z podpredsedov jej strany bol Miroslav Kollár, samostatne uvažujúci politik vyhranenej hodnotovej orientácie.

Práve hodnotová orientácia politických elít na Slovensku je jednou z príčin, prečo sa naša krajina stala ľahkou korisťou populistov a karieristov, ktorí vstupujú do politiky hlavne zo zištných dôvodov. Príznačné pre tento typ politikov je to, že svoje názory prispôsobujú aktuálnym výsledkom prieskumov verejnej mienky a barometru nálad na sociálnych sieťach. V tomto kontexte je logické, že premiér Igor Matovič považuje za nástroj vládnutia svoje statusy na Facebook-u, kde demonštroval jednoduchosť svojho spôsobu myslenia a kompromitoval Slovensko verbálnymi prejavmi svojej slaboduchosti v zahraničí. V rámci úvah o hodnotovej orientácii politických elít našej krajiny možno konštatovať, že ich primárnym záujmom pri riešení súčasnej vládnej krízy nie sú potreby občanov, ktorí ich v naivnej viere volili, ale udržanie ich kresiel vo vláde a v parlamente.