Richard Sulík nalial koaličným partnerom „čistého vína“ – zotrvanie Igora Matoviča vo vláde je dôkaz absencie politickej autority premiéra

Odchod poslanca Juraja Krúpu z vládnej strany OĽaNO potvrdzuje hypotézu, prečo predseda strany SaS Richard Sulík po odstúpení od koaličnej zmluvy 6. júla dal premiérovi Eduardovi Hegerovi termín do konca letných prázdnin, aby bola uzavretá nová koaličná zmluva, podľa ktorej už nebude Igor Matovič členom vlády – inak podajú demisiu ministri nominovaní stranou SaS. Nie je vylúčené, že Sulík a jeho stranícki kolegovia kalkulovali s tým, že ak sa OĽaNO nevzdá ministerského kresla pre Matoviča, v takom prípade môžu racionálnejšie uvažujúci poslanci OĽaNO opustiť poslanecký klub najsilnejšej vládnej strany a tým prinútiť koalíciu, aby sa rozhodla, či je pre ňu politicky únosné, aby Igor Matovič naďalej sedel v ministerskom kresle. Ale zdá sa, že tri týždne nestačili na to, aby si koaliční partneri SaS uvedomili vážnosť situácie, ktorej vyriešenie predurčí nielen osud Hegerovej vlády, ale aj ich budúcnosť na slovenskej politickej scéne.

Reakcie premiéra Hegera na požiadavku SaS uzavrieť novú koaličnú zmluvu potvrdili jeho submisívny vzťah k Igorovi Matovičovi a neschopnosť samostatného politického úsudku. Možno predpokladať, že Richard Sulík s takýmto vývojom po nastolení jeho „ultimáta“ počítal, ale kvôli potenciálnym voličom a tiež jednostranne orientovaným médiám si nedovolil otvorene takúto reakciu predvídať. Ide totiž o to, že predseda SaS opúšťa vládnu koalíciu aj preto, že nechce, aby jeho strana v budúcich voľbách poslancov Národnej rady Slovenskej republiky niesla bremeno „prešľapov“ exekutívy dirigovanej Matovičom. Nemožno ignorovať ani špekulácie, že Sulík očakáva od odchodu z koalície tiež rast volebných preferencií. Časť sklamaných voličov súčasnej koalície môže totiž migrovať k podpore strany SaS, ktorá sa verejnosti prezentuje ako politický subjekt opierajúci sa o odborníkov.

Za prejav politického „zúfalstva“ možno považovať argumenty koaličných partnerov SaS a niektorých ich mediálnych asistentov, ktorí strašia verejnosť návratom vlády Roberta Fica, aby odradili Richarda Sulíka od jeho kategorickej požiadavky na odchod Igora Matoviča z vlády. Ani argument, že poslanci SaS v roku 2011 prispeli k pádu vlády Ivety Radičovej a umožnili tak návrat strany Smer-SD k moci, nie je relevantný, pretože je vytrhnutý z faktografického kontextu situácie, aká bola v tom čase. Práve koaliční politici, ktorí dnes kŕčovito zachraňujú Matovičovo ministerské kreslo, môžu prispieť k tomu, že pri najbližších parlamentných voľbách revitalizuje svoj politický vplyv nielen Robert Fico, ale uspejú aj radikálni extrémisti, naklonení k „prekopaniu“ euroatlantických štruktúr poskytujúcich Slovensku bezpečnostnú istotu a podmienky stabilného ekonomického rozvoja.

Vládna kríza na Slovensku sa vlečie prakticky temer od začiatku úradovania koalície, ktorá väčšinu svojich voličov sklamala a ani po dvoch rokoch nie je v stave nastaviť si zrkadlo kritickej sebareflexie. Nebývalú mieru nedôvery prejavujú občania voči lídrovi vládnej strany s najväčším počtom poslancov v parlamente. Teraz sme sa ocitli v kritickej situácii, pretože v susednej krajine prebieha vojna a geopolitické otrasy vyvolali deštrukciu dodávateľsko-odberateľského reťazca globálnej ekonomiky. Minister hospodárstva Richard Sulík je jedným z členov súčasnej vlády, ktorý si najviac uvedomuje, čo čaká Slovensko v najbližšom období. Práve preto otvoril tému odchodu Igora Matoviča z postu ministra financií a člena vládneho kabinetu vôbec. Predseda OĽaNO svojou nekompetentnou a deštruktívnou politikou sa prejavil ako populista, schopný za akúkoľvek cenu presadzovať nepremyslené a spoločnosť objektívne poškodzujúce riešenia. Z uvedených dôvodov zotrvávanie Igora Matoviča na poste ministra Hegerovej vlády možno kvalifikovať nielen ako príznak nízkych štandardov politickej kultúry na Slovensku, ale tiež ako dôkaz absolútnej absencie politickej autority premiéra.

Slúži k dobru Richarda Sulíka, že po viac ako troch týždňoch špekulácií potvrdil, že jediným prijateľným riešením vládnej krízy je pre stranu SaS Matovičov odchod z vlády. Podobne by sa mal zachovať aj predseda preferenčne najsilnejšej politickej strany Hlas-SD Peter Pellegrini a povedať svojim potenciálnym voličom – teda celej verejnosti – či by bol ochotný v prípade volebného víťazstva vstúpiť do koaličného zväzku so svojou „materskou“ stranou. Zobral by tým „vietor z plachiet“ politickým neprajníkom – ktorí strašia Slovensko koalíciou Hlas-Smer – a vyslal by významný signál v súčasnej zložitej situácii, keď sa spoločnosť ocitla v neistote a obavách z budúcnosti. Nejde o to, aby Pellegrini deklaroval, s kým by išiel do vlády, ale aby sa dištancoval od politických subjektov, ktoré väčšina občanov nevníma pozitívne. Iba tak rozptýli pochybnosti a nedôveru, ktorú šíria neprajníci strany Hlas-SD.