Rétorika politikov neveští pre Slovensko upokojenie – vystrieda Petra Pellegriniho v kresle premiéra Igor Matovič ?

Predbežné čísla volebných preferencií zreteľne naznačujú, aké bude stranícke zloženie vlády, ktorá po parlamentných voľbách vystrieda kabinet Petra Pellegriniho. Už ani nie sú pochybnosti o tom, že hegemónom budúcej vládnej koalície sa stane opozičný subjekt – Hnutie obyčajných ľudí a nezávislých osobností. Premiérom sa stane Igor Matovič, aj keď ešte pred nedávnom zapochyboval o sebe kvôli svojej angličtine, ako keby znalosť tohto jazyka bola určujúcim kritériom pre vykonávanie funkcie predsedu vlády. Iné personálne riešenie by však mohlo byť už v zárodku zdrojom vzťahových problémov medzi šéfom najsilnejšej vládnej strany a premiérom – ak by Matovič tento post prenechal inému politikovi v submisívnom postavení. Všetky ostatné špekulácie o tom, že by namiesto Matoviča kormidloval vládu niekto iný, zrkadlia nepochopenie fungovania mocenských mechanizmov, ktoré sú v procese politického rozhodovania kľúčové.

Neuskutoční sa teda naivný sen bývalého skompromitovaného prezidenta Andreja Kisku, že sa ujme kresla po Petrovi Pellegrinim – a nenaplnia sa ani ambície úspešného podnikateľa, ale ťarbavého politika Michala Trubana, že on bude stáť na čele vlády, v ktorej by sa podľa teórie dlhoročného aktivistu pravicových vlád Miroslava Beblavého mali uplatniť tzv. noví politici. Možno tam nejakí budú, ale premiérom bude „starý politik“ Igor Matovič, začínajúci svoju politickú kariéru na kandidátke strany Sloboda a Solidarita vo voľbách  do Národnej rady SR v roku 2010 pod „kuratelou“ Richarda Sulíka – v súčasnosti balansujúceho so svojou stranou SaS na hranici parlamentného prežitia. Turbulentný predvolebný vývoj na Slovensku svedčí o tom, že sa nenaplnia  celkom zámery vystriedať vládnu koalíciu vedenú stranou Smer-SD zostavou úplne nových „neokukaných tvárí“ – i keď exprezidenta Kisku medzi „neokukané tváre“ zaradiť nemožno.

Igor Matovič sa prepracoval na čelo opozície proti vôli väčšiny médií, favorizujúcich iných opozičných politikov. Neradi by ho totiž videli v kresle ministerského predsedu nielen pre jeho extrémny populizmus, ale aj pre jeho „tvrdé politické lakte“ voči ostatným opozičným partnerom. Takže jeho šanca ako potenciálneho kandidáta na post premiéra nie je celkom stopercentná, i keď v súčasnosti sa voči Matovičovi nikto nedovolí správať a vyjadrovať tak, ako ešte pred nedávnom, keď bol akceptovaným spojencom hlavne pre jeho nekompromisný postoj voči Robertovi Ficovi a strane Smer-SD. Partnerom v opozícii sa javí ako príliš radikálny i rafinovane bezohľadný, keď ide o jeho záujmy. Prekáža im tiež konfliktný štýl jeho komunikácie, ktorý by mohol ohrozovať stabilitu širokospektrálnej koaličnej vlády. Aj niektoré jeho riešenia reálnych spoločenských problémov pôsobia tak, ako keby boli vypočítané skôr na efekt a nie na koncepčné usporiadanie zložitých otázok.

Program hnutia OĽaNO obsahuje viac ako 900 riešení pre Slovensko a sľubuje voličom, že nezruší sociálne výhody zavedené stranou Smer-SD. Do popredia svojho snaženia stavia okrem iných úloh boj proti korupcii a za tým účelom plánuje zaviesť množstvo systémových opatrení. Jeho akcent na priamu demokraciu a občiansky aktivizmus v ére sociálnych sietí znie síce príťažlivo, ale v reálnej praxi môže viesť ku komplikáciám a problémom  vyplývajúcim zo zjednodušeného a nekompetentného prístupu zainteresovaných. Je otázne, ako multispektrálna koaličná vláda dokáže zladiť priority vládnych strán tak, aby spravovala krajinu bez politických otrasov a napätia, vznikajúceho na základe odlišného prístupu k aktuálnym spoločenským témam. Práve v takomto kontexte sa bude od budúceho premiéra vyžadovať nielen rozvážnosť a schopnosť kompromisu, ale aj vysoká miera tolerancie k partnerom a ochota akceptovať ich zásadné stanoviská.

Aktuálna rétorika súčasných opozičných i vládnych politikov a štýl volebnej kampane neveštia pre Slovensko po voľbách atmosféru upokojenia, pretože môžu ešte prehĺbiť názorovú  polarizáciu občanov a vyostriť verbálnu konfrontáciu proti sebe stojacich politických táborov. V takejto situácii bude veľmi dôležité, aký tón zvolí nová vláda pri komunikácii s tými, ktorí jej vo voľbách nedali svoj hlas. K určitému upokojeniu by mohlo dôjsť  v dôsledku toho, že do Národnej rady SR sa niektoré politické subjekty po voľbách nedostanú. Na druhej strane ich elektorát môže posilniť radikálnejšie orientované politické strany, vo väčšej miere netolerantné voči rôznorodému usporiadaniu spoločnosti. V tomto kontexte by budúci vládny kabinet mal robiť politiku, ktorá nebude rozširovať okruh prívržencov Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko a podobných extrémistov.