Reči o Putinovom nástupcovi by predstavovali hrozbu pre jeho moc – pokračuje stagnácia a popularita režimu sa stráca

Po zasadnutí Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie 15. januára si ruskí občania uvedomili, že už nikdy nebudú mať možnosť hlasovaním rozhodovať o Vladimírovi Putinovi. A tiež sa potvrdilo, že s ním budú ďalej žiť v dohľadnej budúcnosti. Vo svojej výročnej správe o stave štátu prezident Putin sľúbil, že v roku 2024 – keď sa skončí jeho súčasné funkčné obdobie – odstúpi z postu prezidenta. Zároveň načrtol sériu rozsiahlych ústavných reforiem, ktoré by mali pravdepodobne vstúpiť do platnosti v tomto roku. Rusko zostane prezidentskou republikou, ale pôsobenie budúcich prezidentov sa obmedzí na dve funkčné obdobia. Parlament bude mať právo menovať ministrov federálnej vlády, vrátane premiéra; v súčasnosti ich navrhuje prezident a schvaľuje ich parlament. Zmeny sa budú týkať aj rozšírenia právomocí Štátnej rady, ktorá je v súčasnosti pomerne bezvýznamným poradným orgánom, čo mnohých vedie k domnienke, že sa Vladimír Putin považuje za predseda Štátnej rady po roku 2024. Teda za štyri roky môže prezident Putin odísť zo svojho súčasného postu a sústrediť sa na beh sveta, zatiaľ čo jeho asistenti sa zameriavajú na dianie v Rusku.

Bulharský politológ Ivan Krastev – ktorý vedie Centrum pre liberálne stratégie v Sofii – v denníku The New York Times sa pokúsil odpovedať na otázku, prečo silný ruský prezident si zvolil takúto cestu odchodu z Kremľa. Politológ Krastev pripomenul, že v roku 2018 čínsky prezident Si Ťin-pching zmenil ústavu Číny, aby  mohol zostať prezidentom na celý život. Vladimír Putin mohol ľahko urobiť to isté, ale rozhodol sa inak. Načasovanie  Putinovho oznámenia o ústavných zmenách vyvoláva viaceré otázky: Prečo predstavil svoju ústavnú iniciatívu teraz, štyri roky pred koncom svojho funkčného obdobia – a to spôsobom, ktorý pripomína viac ako politickú reformu palácový puč ? Načasovanie a povaha ústavných zmien a doplnkov naznačujú, že Putin vníma krízový stav svojho režimu a pochybuje o predĺžení životaschopnosti systému osobnej vlády, keď už nebude prítomný v politike. Veľmi dobre vie, že to, čo prezentujú jeho prívrženci ako politickú stabilitu, je v skutočnosti politická stagnácia a že populárna podpora režimu sa stráca. Ivan Krastev považuje za možné, že minuloročné protesty v Moskve a rastúca apatia jeho priaznivcov prinútili prezidenta, aby predložil návrhy na reformu a požiadal, aby boli zmeny legitimizované ľudovým hlasovaním. Nebolo by šokujúce, keby sa dátum referenda zhodoval s predčasnými parlamentnými voľbami, ktoré sa uskutočnia na jeseň, čím by sa v tomto roku začal  prechod moci v Rusku.

Pri úvahách nad rozhodnutím prezidenta Putina nemožno uniknúť pocitu, že ho prenasledujú spomienky na sklerotické a impotentné vedenie Sovietskeho zväzu v jeho posledných rokoch. Toto obdobie viedlo k nárastu kriminality, ekonomickému úpadku a chaosu. Rusi tým zostali poznačení, a preto Putin si nemôže dovoliť, aby jeho ľudia videli, ako sa vracajú do života pod vládou stagnujúcej a starnúcej elity. Prezident Putin sa nemýli vo svojom presvedčení, že akékoľvek reči o jeho možnom nástupcovi by predstavovali existenčnú hrozbu pre jeho moc. Na rozdiel od plánu Borisa Jeľcina na prechod moci – všeobecne známeho ako „operácia nástupca“ – vlastnú mocenskú hru Putina možno slovami najlepšie opísať ako „operáciu bez nástupcu“. Keďže ďalší ruský prezident nebude budúcim ruským vodcom, spoločnosť by sa mala prestať zaujímať o to, čo bude po Putinovi.

Putinov výber Michail Mišustina ako predsedu vlády svedčí o tom, ako Vladimír Putin zmení usporiadanie nového orchestra: premiér Mišustin – ktorý nastúpil do úradu, keď Putin oznámil zmeny – sa považuje za efektívneho manažéra a schopného byrokrata, ale jeho hlavná kvalita spočíva v tom, že si ho nikto nevie predstaviť ako ďalšieho Putina. Taktiež je zrejmé, že cieľom Kremľa je modernizácia správy a jej zefektívnenie. Modernizácia však neznamená „westernizáciu.“  Digitalizovanejšia byrokracia nepovedie k väčšej politickej konkurencii alebo k posilneniu právneho štátu. Kremeľ si chce zachovať svoju takmer úplnú kontrolu a zároveň dúfa, že do ekonomiky vnesie potrebnú dynamiku. Väčšina komentátorov dôrazne varovala, že Putin zostane pri moci aj po opustení Kremľa a odmietli akékoľvek možné liberalizujúce účinky navrhovaných zmien a doplnkov. V podstate majú pravdu.  Je nepravdepodobné, že v zahraničnej politike Rusko zmení smer. Odolnosť voči Západu je definíciou ruskej suverenity podľa Putina. V domácich záležitostiach je však ťažké predvídať dlhodobé dôsledky navrhovaných zmien. Prekvapujúce zmeny majú často prekvapivé následky.

Vladimír Putin tým, že obmedzil právomoci prezidenta, splnomocnil parlament a stal sa konečným mocenským centrom nad Kremľom, vstúpil do inštitucionálnej konkurencie, ktorá neexistovala. Podľa názoru Ivana Krasteva mohol pritom uplatniť zásadu „Čechovova zbraň“. Ako vážený ruský spisovateľ radil mladým dramatikom: „Ak ste v prvom dejstve zavesili revolver na stenu, v nasledujúcom by  mal byť zahodený.“ Keď vládcovia začínajú s kozmetickými zmenami, aby zabránili skutočným zmenám, mali by si byť vedomí, že neexistujú žiadne záruky, že veci sa v skutočnosti nezmenia.