Raketový útok na americké základne bol do značnej miery symbolický – Teherán nechce prekročiť bod bez návratu

Iránske rakety Fateh-313, ktoré pred niekoľkými hodinami zasiahli americké jednotky v Iraku, priniesli závažné signály stupňujúcej sa konfrontácie medzi Iránom a Spojenými štátmi. Viacerým odborníkom sa zdá, že raketový útok bol do značnej miery symbolický – tak trochu unáhlený pokus o obnovenie zranenej iránskej prestíže po atentáte na veliteľa elitných jednotiek Zborov islamskej revolučnej gardy (IRGC) Kassema Sulejmáního. Zároveň však experti túto útočnú operáciu vnímajú ako nevyhnutnú predohru k širšiemu regionálnemu konfliktu na Strednom východe s ťažko predvídateľnými dôsledkami. Niektorí predpokladajú, že Irán sa neuspokojí s ničím menej významným než so stiahnutím ozbrojených síl USA z regiónu.

Špecialista na spravodajské služby a národnú bezpečnosť  Joseph Fitsanakis  z americkej University of Coast Carolina na spravodajskom portáli IntelNews v súvislosti s iránskym útokom na americké základne v Ajn al-Asad a Arbile upozornil na dva pozoruhodné aspekty uvedenej vojenskej operácie. Prvým je skutočnosť, že Teherán – ako mnohí očakávali – nezaútočil na americké ciele pomocou svojich zástupcov/milícií v Iraku, Libanone alebo Jemene. Namiesto toho za útok, i keď neprišiel priamo z Iránu, otvorene prevzali zodpovednosť  predstavitelia IRGC, ktorých hlavným veliteľom bol Sulejmání. Ide o zásadný posun v paradigme pre Iráncov, ktorí sa v minulosti veľmi snažili vyhnúť tomu, aby naznačovali ich priame zapojenie do vojenských alebo polovojenských útokov – teda je jasné, že Teherán považuje zabitie generála Sulejmáního za prílišnú urážku, aby reagoval nepriamou cestou. Ale to neznamená, že Teherán sa v budúcnosti nevráti k svojej štandardnej metóde používania proxy-milícií. Samotná skutočnosť, že sa v Teheráne vedome rozhodli odchýliť sa od tejto osvedčenej metódy, je však mimoriadne dôležitá.

Druhým pozoruhodným aspektom útoku je to, že bol výrazne utlmený, najmä vzhľadom na množstvo možností, ktoré majú Iránci k dispozícii. Podľa niektorých správ bolo vystrelených 15 balistických rakiet, z ktorých desať zasiahlo dve vojenské základne, na ktorých sú umiestnené americké jednotky v západnom a severnom Iraku. Počet vypálených striel je prekvapujúco nízky, vzhľadom na skutočnosť, že Irán má k dispozícii najväčšiu balistickú raketu na celom Strednom východe. Okrem toho je zaujímavé, že Teherán nasmeroval svoje útoky proti najviditeľnejšiemu a najpredvídateľnejšiemu americkému cieľu v regióne – americkým uniformovaným zamestnancom umiestneným na území, ktoré je v podstate pod kontrolou Iránu. Tieto jednotky sú od chvíle, keď bol Sulejmání zavraždený, veľmi ostražité. Preto nie je veľmi prekvapujúce, že neboli hlásené žiadne americké obete (hoci iránske štátne médiá tvrdia domácemu publiku, že pri útoku zahynulo „80 teroristov“).

Joseph Fitsanakis sa domnieva, že ak by iránski lídri skutočne chceli prekročiť bod bez návratu, mohli by zaútočiť na americké diplomatické objekty vo viac ako desiatich krajinách v regióne, vrátane Iraku, Izraela, Jordánska a mnohých ďalších. Prípadne by mohli nasmerovať svoj hnev proti americkým politickým a obchodným cieľom v Saudskej Arábii, ktorých je nespočetné množstvo. Mohli tiež poslať na svetové finančné trhy jednoznačne zlovestný odkaz útokom na energetické zariadenia v regióne alebo blokovaním námornej dopravy v Hormuzskom prielive. Alebo by mohli vykonať všetky uvádzané skutočnosti, čím by prakticky zabezpečili odvetnú reakciu USA, čo by následne vyvolalo totálnu vojnu. Ale to neurobili – čo by sa mohlo interpretovať tak, že IRGC nemá zatiaľ záujem vstúpiť do vojny.

Nič z toho všetkého by sa však nemalo považovať za dôkaz toho, že iránski vodcovia sa rozhodli proti možnosti eskalovať konflikt Teheránu so Spojenými štátmi. Ako poznamenala  Suzanne Maloneyová z washingtonského Brookingsovho inštitútu, Iránci strategicky využívajú trpezlivosť, čo znamená, že Biely dom „neočakáva okamžitú odvetu“ akejkoľvek veľkosti. Pripomenula, že keď administratíva prezidenta Donalda Trumpa odstúpila od iránskej jadrovej dohody, Teherán počkal celý rok, kým reagoval spustením „presného útoku na najväčšie zariadenie na spracovanie ropy na svete.“ Neexistuje dôvod domnievať sa, že Irán bude konať neúprosne – a tým odmieta svojim vojenským plánovačom zásadný prvok prekvapenia. Žiada sa tiež podotknúť, že vo vyhlásení vydanom IRGC v skorých ranných hodinách 8. januára sa uvádza, že hrozí viac reakcií a rakety vystrelené na vojenské základne v Iraku znamenajú iba začiatok operácie „Martyr Soleimani“, čo by „prinieslo bolestivejšie a drvivejšie reakcie“ pre Spojené štáty a ich spojencov v regióne. Čo to všetko znamená? Najpravdepodobnejší scenár vývoja  je taký, že Irán a USA sa budú v Iraku naďalej navzájom konfrontovať  násilnými akciami zameranými na boj proti terorizmu, pričom sa však musia vyhnúť prekročeniu hranice, ktorá by viedla k totálnej regionálnej vojne. Avšak „drzá“ vražda Sulejmáního, mediálnej celebrity a najobľúbenejšej verejnej osobnosti v Iráne zmenila pravidlá hry. Teraz je ťažké nájsť riešenie, ako možno obmedziť nepriateľské sily, ktoré sa objavili v Iraku, Iráne a v Spojených štátoch.