Putin vníma vzťahy s Ukrajinou ako súčasť svojej historickej misie – nič nemôže nahradiť konflikt v Donbase ako zdroj protiruskej mobilizácie

Na nedávnom virtuálnom summite o Ukrajine s americkým prezidentom Joeom Bidenom bolo cieľom ruského prezidenta Vladimíra Putina preniesť zodpovednosť za implementáciu minských dohôd zameraných na ukončenie ukrajinského konfliktu z Európanov a Ukrajincov na Spojené štáty. So zámerom povzbudiť Bidena, aby prijal túto zodpovednosť, Rusko organizuje vojenské cvičenia blízko ukrajinských hraníc, pričom  tam koncentrovalo dostatok vojakov na začatie ofenzívy. Keď Putin hľadá konečný vzorec pre konfiguráciu postsovietskeho priestoru, jeho signál je jasný: ak sa nebudú realizovať dohody z Minska, alternatívou je vojenská sila. V októbri Putinov hovorca Dmitrij Peskov povedal, že na to, aby pomohli vyriešiť konflikt, nemusia byť Spojené štáty nevyhnutne súčasťou normandského formátu rozhovorov (Ukrajiny, Ruska, Francúzska a Nemecka), keďže tento formát je sebestačný. Ďalším spôsobom, ako  interpretovať uvedený postoj, je vysvetlenie, že Moskva nevidí potrebu, aby sa Európania zúčastňovali na akomkoľvek serióznom rozhovore o Ukrajine, pretože sa domnieva, že takýto rozhovor by sa mal uskutočniť priamo medzi Moskvou a Washingtonom.

Podľa šéfredaktora internetového portálu moskovského centra Nadácie Carnegie Alexandra Baunova  toto bolo tiež zámerom  kontroverzného zverejnenia dôvernej korešpondencie ruského ministerstva zahraničných vecí o Ukrajine medzi šéfom ministerstva Sergejom Lavrovom a jeho francúzskymi a nemeckými kolegami. Moskva prezentovala, že so zástancami Ukrajiny nie je o čom diskutovať a teda rozhovory by sa mali konať priamo s jej patrónom – Washingtonom. Vysvetľuje to aj Lavrovove sťažnosti, že Rusko navrhlo začleniť Spojené štáty do normandského formátu, ale Nemecko a Francúzsko to odmietli, ako aj Putinove výzvy na pevné záruky, že NATO sa nebude rozširovať ďalej na východ: – čo môžu sľúbiť iba Spojené štáty. Hoci to môže vyzerať ako nerozumná vyjednávacia pozícia, jasne stanovuje strategický horizont požiadaviek Ruska. Ak budú tieto požiadavky splnené, Rusko sa prezentuje ako pripravené sľúbiť predvídateľnosť a bezpečnosť. Inými slovami, problémom sú Minské dohody v ich najširšom výklade; reťazec akcií a záväzkov, ktoré by mali viesť k Ukrajine, ktorá bude priateľská a neutrálna, ale nie nevyhnutne podriadená Moskve: niečo v štýle moderného Kazachstanu.

Sústredením svojich vojenských  jednotiek na ukrajinských hraniciach Rusko naznačuje, že neschopnosť Kyjeva implementovať dohody z Minska je znakom toho, že chce získať späť Donbas silou. Západní spojenci Ukrajiny ani na minútu neveria, že by sa Kyjev pustil do takéhoto neuváženého podniku – a namiesto toho to považujú za znak hroziacej ruskej agresie. Američania nechcú vojnu v Európe; mohla by viesť k porážke ich spojenca – Ukrajiny a potrebe obrátiť sa na Rusko. Nemožnosť zareagovať silou a nedostatočnosť ďalších sankcií by spôsobili, že Amerika bude druhýkrát za rok po stiahnutí sa z Afganistanu vnímaná ako slabá. Za týchto okolností by bolo lepšie pracovať na dohodách z Minska alebo na iných dohodách.

Usudzujúc podľa ruského komuniké o rokovaní prezidentov, ako aj podľa tlačovej konferencie, ktorú usporiadal Bidenov poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan, Spojené štáty sú skutočne pripravené tlačiť na implementáciu minských dohôd. Napriek tomu Biden nemôže prijať zodpovednosť za implementáciu dohôd len preto, že Kremeľ je sklamaný z ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského a počínania Európanov; znamenalo by to, že plnil Putinove želania, pričom Biden  sľúbil, že mu neustúpi. V tomto ohľade je nahromadenie vojenských jednotiek a reči o bezprostrednom ruskom útoku na Ukrajinu veľmi aktuálne. Za to, že potvrdil Putinovi záväzok USA zúčastniť sa na riešení ukrajinského konfliktu, potrebuje Biden niečo na výmenu – napríklad ukázať svetu, že sa mu podarilo zastaviť Putina a zabrániť vojne. To nie je slabý výkon, ale je to silná obrana proti tým, ktorí ho kritizovali za to, že si sadol s Putinom. Z tohto dôvodu, okrem iného, ​​myšlienka blížiacej sa vojny začala žiť vlastným životom ešte pred summitom a mala rovnaký vplyv na správanie zúčastnených strán ako skutočné udalosti. Zdrojom týchto rečí o blížiacej sa vojne sú západné médiá, politici a odborníci; nie Kremeľ, ktorý na dosiahnutie svojich cieľov uprednostňuje tajné špeciálne operácie pred otvorenou mobilizáciou svojich jednotiek, čo je skôr spôsob, ako posilniť  vyjednávaciu pozíciu.

Biden z toho vyšiel ako vodca, ktorý zabránil vojne, ale to neznamená, že po summite bude nevyhnutne nasledovať deeskalácia a návrat ruských jednotiek do ich kasární, ako tomu bolo  ešte na jar – po dohode o uskutočnení summitu v Ženeve. Aktuálne nie je pravdepodobná žiadna dramatická deeskalácia. Joe Biden bude vodcom, ktorý zabránil vojne, ale nie hrozbe vojny: až kým Moskva neuvidí nové kroky Washingtonu v súvislosti s Ukrajinou a viditeľné známky aktivity pri zapájaní sa do ruských bezpečnostných záujmov. Vidíme tu však určitý pohyb, pretože Biden navrhol samostatné stretnutie na riešenie bezpečnostných problémov Ruska medzi Moskvou a piatimi hlavnými spojencami NATO – nezvyčajný formát, ktorý sa môže páčiť ruskému vedeniu, keďže tu nie sú najneústupčivejší členovia NATO z východnej Európy. Samotné uznanie takýchto obáv v súvislosti s Ukrajinou v popise summitu Bielym domom nie je príznačné. 

Zostáva skutočnosťou, že Ukrajina by rada verila, že ani Spojené štáty nepovažujú minské dohody za prijateľné. Napriek svojej podpore Kyjevu Washington opakovane deklaroval, že dohody sú  najdôležitejším a v skutočnosti jediným spôsobom riešenia konfliktu na východnej Ukrajine. Spojené štáty nemôžu bez straty tváre poskytnúť verejné záruky, že Ukrajina nevstúpi do NATO.  Zámery Washingtonu v tejto otázke možno odhadnúť iba z nepriamych znakov v priebehu niekoľkých mesiacov alebo dokonca rokov. Pre Moskvu by pokrok v implementácii tých častí dohôd z Minska, ktoré sú pre Kyjev najnepríjemnejšie – spolu s diskusiou o rozšírení NATO – znamenal, že jej obavy sa berú vážne a nie sú ignorované v nádeji, že zaniknú. Problém spočíva v tom, že Kyjev je pripravený počkať, kým sa prevalí akékoľvek nové trvanie na implementácii dohôd z Minska. Rovnako ako Západ preceňuje absolútny vplyv Putina, Moskva sa mýli, keď považuje Ukrajinu za obyčajný satelit USA. Západ môže mať na Kyjev veľa vplyvových pák, ale nič nemôže nahradiť konflikt v Donbase ako zdroj protiruskej mobilizácie v rámci Ukrajiny a spôsob, ako prilákať spojencov a neustále vyvíjať tlak na Moskvu v medzinárodných záležitostiach.

Rusko by sa mohlo uspokojiť s neutrálnou, priateľskou, dvojjazyčnou Ukrajinou, ale to by mnohí na Ukrajine považovali za ponižujúci krok späť. Z tohto dôvodu je nebezpečenstvo obnovenia nepriateľských akcií na východnej Ukrajine podstatne menej virtuálne ako prezidentský summit. Prenesenie zodpovednosti za dohody z Minska na Spojené štáty je posledným Putinovým pokusom vyriešiť otázku Ukrajiny do roku 2024 – keď sa skončí jeho súčasné funkčné obdobie – v rámci existujúceho právneho rámca. Ak to nepôjde, Putin – ktorý pred rokom 2024 upevňuje svoj politický a historický odkaz – bude hľadať iné spôsoby riešenia ukrajinskej krízy. Zdá sa, že to, čo sa mu podarí dosiahnuť na Ukrajine, bude rozhodujúcim faktorom o tom, či Putin zostane alebo nezostane aj po roku 2024. Z jeho slov i článku uverejnenom na túto tému je jasné, že Putin vníma vzťahy s Ukrajinou ako súčasť svojej historickej misie. To nie je niečo, čo by chcel nechať v menej skúsených rukách, ani sa deliť o zásluhy v prípade úspechu. A v prípade neúspechu? No, ak víťazstvo ešte nebolo dosiahnuté, možno nie je čas odstúpiť – domnieva sa Alexander Baunov.