Protiturecké sankcie Bieleho domu by mohli pomôcť Nemecku – podarí sa vrátiť Ankaru na európsku cestu ?

Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan uvalil domáce väzenie na amerického pastora Andrewa Brunsona na základe obvinenia zo špionáže a odmietol žiadosť amerického prezidenta Donalda Trumpa o jeho prepustenie do Spojených štátov. USA reagovali zavedením tvrdých colných taríf na turecký vývoz a uvalili tiež sankcie aj na dvoch tureckých ministrov a obvinili ich z porušovanie ľudských práv. Trumpove kroky podnietili prezidenta Erdoğana, ktorý na verejnom zhromaždení vyhlásil, že ekonomika krajiny bola ohrozená „prostredníctvom sankcií, zahraničnej meny, úrokových sadzieb a inflácie.“ Nazval to „pokusom o ekonomický prevrat“ a prisľúbil, že Turecko bude na to reagovať. Investície a trh pocítili oslabenie, verejnosť začína reptať a turecká líra rýchlo stráca hodnotu.

Šéfredaktorka analytického portálu „Strategická Európa“ Nadácie Carnegie Judy Dempsayová uvádza, že nedávne sankcie Trumpovej administratívy proti Turecku by mohli byť katalyzátorom zmeny európskych vzťahov s Ankarou. Podľa jej názoru sankcie pre Európu – najmä pre Nemecko – nie sú iba tým najhorším spôsobom, ako sa vyrovnať s významným spojencom NATO, ktorý je naplno angažovaný v Sýrii. Sankcie by mohli zatiahnuť Turecko do nestability, priblížiť ho k Rusku a Iránu, čoho sa bojí Berlín z viacerých dôvodov. Predovšetkým kancelárka Angela Merkelová potrebuje, aby Turecko dodržalo dohodu, ktorú uzavrelo s Európskou úniou, aby boli zastavení utečenci prúdiaci do Európy. Turecko pri finančnej podpore Bruselu dohodu dodržiavalo.

Dempseyová pripomenula, že kým Merkelová s Erdoğanom vychádza dobre – kvôli utečencom a migrácii – nemeckí politici kritizovali Erdoğanov pretrvávajúci zásah proti médiá, súdom a občianskym aktivistom. Avšak namiesto sankcií Nemecko využilo diplomatický a politický nátlak na Erdoğana. Berlín minulého roku zrušil politické zhromaždenia, ktoré mali pomôcť Erdoğanovej Strane spravodlivosti a rozvoja získať sympatie 1,5 milióna tureckých občanov v Nemecku. Erdoğanove vyhlásenia o „fašizme“ v Nemecku spôsobili protesty, ale vláda v Berlíne ponecháva všetky diplomatické kanály otvorené a udržiavala politický tlak, čo sa jej vyplatilo. Turecké úrady prepustili  Meşale Tolu, nemeckého občana a novinára. Rovnako aj obhajcu ľudských práv z Amnesty International – Tanera Kılıça.

Analytička Dempseyová podotýka, že napriek úlohe Turecka v Sýrii a rozmáhajúcim sa vzťahom s Ruskom, ide o významného spojenca NATO. Nie je to iba pre strategicky dôležitú vojenskú leteckú základňu v meste Incirlik a pomoc Turecka v boji proti tzv. Islamskému štátu v Sýrii a Iraku, ale aj kvôli geostrategickej polohe krajiny. Prezident Erdoğan určite môže tento vzťah využívať. Ale napriek tomu, že v centrále NATO v Bruseli sa ako „súkromné osoby“ zaoberali tým, že Erdoğan zhoršuje podmienky právneho štátu a odstraňuje skúsených dôstojníkov a vojenský personál, obe strany sa navzájom potrebujú. V reakcii na zhoršenie tureckej ekonomiky a situáciu medzi Washingtonom a Ankarou nemeckí politici – nie Merkelová – uviedli, že tak Berlín, ako aj Európska únia nesmú Turecko izolovať.

Šéfka nemeckých sociálnych demokratov Andrea Nahlesová povedala, že „je v záujme všetkých, aby Turecko zostalo ekonomicky stabilné.“ Berlín tiež vyzval Ankaru, aby prijala program pomoci Medzinárodného menového fondu, to by určite zranilo Erdoğanovu pýchu. Turecký prezident – ktorý má v septembri navštíviť Nemecko – môže byť prinútený, aby podrobne zvážil svoju politickú, sociálnu a ekonomickú situáciu. Pretože jeho ekonomika je závislá od Európy – a najmä od Nemecka. Možno by americké sankcie poskytli Európanom príležitosť, aby vrátili Turecko späť na európsku cestu založenú na princípoch právneho štátu, nezávislom súdnictve a slobodných a prosperujúcich médiách. Ale prezident Erdoğan musí urobiť prvý krok a zvážiť cenu takéhoto postoja.