Prognózy na rok 2019 pre Európu neveštia nič optimistické – Slovensko sa musí triezvo orientovať v sieti geopolitických siločiar

Nie príliš optimistickú prognózu na rok 2019 prezentoval bývalý nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer, ktorý v predvečer Nového roku varoval, že „krízy ohrozujúce Európu sa nevyčerpajú a čoskoro budú ešte zjavnejšie. Rok 2019 bude tak prinajlepšom rokom defenzívneho manévrovania a nie rokom začiatku európskej obnovy.“ Podľa jeho názoru „z dlhodobého hľadiska je však jedinou voľbou rekonštruovaná Európa. Práve tento rozpor bude definovať vek prechodu, kde niet skratiek ani jednoduchých liekov.“ Všetko to, čo sa deje vo Veľkej Británii okolo Brexit-u, „žlté vesty“ v uliciach francúzskych miest, pokračujúci – i keď viac-menej slabnúci – prúd migrantov cez Stredozemné more do Európy i silnejúca ozvena Trumpovej colnej vojny s Čínou neveštia nič nádejného pre budúci vývoj pomerov na „starom kontinente“ – ako sa zvykne Európe hovoriť.

V tomto rámci – aj v kontexte s ďalšími krízovými problémami i konfliktom napríklad na Ukrajine – sa žiada uvažovať nad tým, ako by sa mala malá krajina, akou je Slovensko, orientovať v sieti pretínajúcich sa geopolitických siločiar. Nestačí sa spoliehať na to, že sme ukotvení v euroatlantických štruktúrach, ktoré prioritne preferujú záujmy veľkých štátov, ale niekedy iba formálne prihliadajú aj na potreby menších a slabších aliančných partnerov. Markantným príkladom takéhoto prístupu je projekt Nord Stream-2, ktorý pripraví viaceré krajiny strednej a východnej Európy – medzi nimi aj Slovensko – o príjmy za tranzit ruského zemného plynu. Európska ekonomická „superveľmoc“ Nemecko  – bez ohľadu na deklarované protiruské sankcie – ďalej pokračuje na realizácii projektu, ktorý jej poskytne pomyselný „kohútik“ na rozbočovači plynovodu v Greifswalde, kde vyústi trasa plynovodu po dne Baltského mora z ruského terminálu pri Vyborgu.

Záujem Berlína uviesť do prevádzky druhú vetvu plynovodu Nord Stream svedčí nielen o ekonomickej zainteresovanosti Nemecka na projekte, ale dokazuje, že nemecké politické elity považujú Rusko za dôležitého strategického partnera, ktorý má významné slovo pri rozhodovaní o budúcom osude Európy. Kancelárka Angela Merkelová určite neverí propagandistickým hlúpostiam, aké hlásajú o politike Moskvy všetci tí, ktorí šíria rečí o „ruskom nebezpečenstve.“ Inak by sa nerozhodla s takou vehemenciou presadzovať dokončenie plynovodu Nord Stream-2, keby pochybovala o dôveryhodnosti garancií prezidenta Vladimíra Putina a jeho politiku vnímala optikou „jastrabov“ v Kongrese Spojených štátov alebo cez prizmu britskej premiérky Theresy Mayovej. Nie je v Európe jediná, ktorá netrpí rusofóbiou, čo dokazujú napríklad aj ministri vlády v Ríme – ale aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý chápe, že bez dialógu s Moskvou nemožno riešiť žiaden z pálčivých problémov globálnej geopolitiky.

Hľadanie západných politikov, ako nájsť cestu k dohode s Putinom nie je prejav ich náklonnosti k ruskému autokratickému režimu alebo konzervatívnej mentalite ruskej spoločnosti, ale symptóm ich realistického pohľadu na svet, v ktorom žijeme. Žiaľ, inak vidí aktuálnu situáciu v mocenských vzťahoch napríklad slovenský prezident Andrej Kiska, ktorý nevynechá žiadnu príležitosť, aby „desil“ občanov Slovenskej republiky rečami o tom, že Rusko je naším hlavným nepriateľom. Prezident Kiska sa pridal do tábora rusofóbov, ktorí šíria protiruské nálady vo svete, aby tým zakryli vlastné mocenské záujmy. Je pravda, že Rusko ako veľmoc sa usiluje o rozširovanie svojho vplyvu práve tak, ako to robia Spojené štáty a iné mocnosti. Ale Moskva neohrozuje Slovensko a nemá ani záujem rozpútať vojnový konflikt v Európe. Z toho dôvodu by zahraničná politika Slovenskej republiky nemala solidarizovať s tendenciami, ktoré slúžia záujmom poškodzujúcim bezpečnosť a záujmy Slovenska.

Pre prosperitu a stabilný vývoj Slovenska má osobitný význam to, čo sa bude v najbližšom období diať v rámci Európskej únie. Deformácie racionálneho fungovania tohto spoločenstva a prístup bruselských elít k aktuálnym problémom Európy – vrátane otázky neregulovanej migrácie – iniciovali krízu v spoločenskom vedomí mnohých Európanov, čo vedie k zjednodušením riešeniam takého typu, ako je Brexit. Práve po tieto dni sme svedkami toho, aké riziká a ďalekosiahle následky sú spojené s procesom odchodu z EÚ. V máji 2019 budú voľby do Európskeho parlamentu, a preto všetci, ktorí majú záujem na tom, aby  únia fungovala efektívne a v prospech všetkých svojich členov,  by mali ísť voliť europoslancov, ktorí krízovým problémom Európy rozumejú a môžu pozitívne ovplyvniť ich riešenie. Mali by sme mať na zreteli, že Slovensko je malý štát so silne exportne orientovanou ekonomikou, takže prípadný slovenský exit z EÚ by bol pre našu krajinu katastrofou.

Neľahký rok 2019 si bude aj na Slovensku vyžadovať, aby krajinu spravovali triezvo uvažujúci politici, ktorí realisticky vnímajú zložitosti doby, v ktorej sa nachádzame. Mali by to byť politici, ktorí otrocky nekopírujú zahraničné vzory a postupy, fungujúce vo väčších krajinách a silnejších ekonomikách. Pestro štruktúrovaná voličská základňa na Slovensku si vyžaduje, aby krajine vládli ľudia, uvedomujúci si, že bez určitej miery spoločenského kompromisu nemožno dosiahnuť v krajine stabilitu a získať podporu väčšiny občanov, ktorí sú nespokojní s bujnejúcou rakovinou korupcie, klientelizmom vládnucich elít od dôb Vladimíra Mečiara – exekutívu Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej nevynímajúc – a s protekcionizmom všetkých straníckych farieb. A nemali by sa báť pridať k silám, ktorým podľa Joschka Fischera pôjde o rekonštrukciu Európy, ale nie o jej deštrukciu !