Problémy Ruska a USA sa začínajú doma – americkí liberáli sa svoju „nočnú moru“ Donalda Trumpa obviňujú Moskvu
Napriek tomu, že budúca geopolitická rovnováha sveta závisí od vzťahov medzi Spojenými štátmi a Čínou, mnohí politici i analytici, sa viac zameriavajú na Rusko, ktoré považujú za bezpečnostnú hrozbu a zdroj potenciálnych bezpečnostných rizík. Paradoxom západnej propagandy je fakt, že opakovane hovorí o krízovom stave ruskej ekonomiky – čo objektívne súvisí s jej stagnáciou už desaťročia – ale na druhej strane poukazuje na nebezpečenstvo ruskej vojenskej hrozby. Prinajmenšom je hrubým podceňovaním stratégov v Moskve, že by plánovali rozsiahle ofenzívne vojenské operácie a neprihliadali na takú závažnú skutočnosť, akou je nedostatočný ekonomický potenciál Ruska, ktorý je zázemím armády. A v takomto rámci odzneli početné ohlasy na stretnutie prezidentov Donalda Trumpa a Vladimíra Putina 16. júla 2018 v Helsinkách.
Britský denník Financial Times priniesol v súvislosti s nedávnym summitom v Helsinkách pod titulkom „Pomsta USA je pre Vladimíra Putina sladká“ dojmy hlavného zahraničnopolitického komentátora týchto novín Gideona Rachmana, ktorý napísal, že ruský prezident načerpal spokojnosť z „trápnej Ameriky.“ Podľa názoru komentátora svetonázor ruského prezidenta je založený na myšlienke, že Západ zámerne oslaboval a ponižoval Rusko už desiatky rokov. USA a Veľká Británia považujú Rusko za „násilnícky štát“, ktorý anektoval Krym a uskutočnil nelegálnu vojnu na východnej Ukrajine. Ruská reakcia na uvedenú charakteristiku spočíva v tom, že západní spojenci sa v Iraku a v Líbyi dopustili väčších agresívnych činov a ohrozovali priamo Rusko rozšírením NATO až na jeho hranice.
Anexia Krymu prezentuje Moskva ako obranné opatrenie, aby základňu ruského námorníctva v Sevastopole nikdy neohrozovali lode NATO. Na obvinenie, že Rusko „podvracalo americkú demokraciu“, putinovská odpoveď spočívala v tom, že USA sa už dávno pokúšali podvracať ruský politický systém. Výslovnú podporu Hillary Clintonovej protestom proti Putinovi v rokoch 2011-2012 Vladimír Putin nikdy neodpustil- a to ho inšpirovalo k aktivite proti demokratickej kandidátke na úrad prezidenta vo voľbách v roku 2016. Taktická línia putinovskej obrany je dvojaká: Rusko nikdy nepriznáva, že nehovorí pravdu a po druhé – Rusko je „obliehané“ a klam a lži sú nevyhnutným obranným mechanizmom. Úprimne verí, že lži sú ospravedlniteľné ako súčasť kampane proti západnej nečestnosti a agresii.
Podľa Gideona Rachmana Rusko násilne na Ukrajine intervenovalo, zostrelilo civilné lietadlo a potom otrávilo ľudí v Británii – a tak bolo zasiahnuté ekonomickými sankciami. Rusi vnímajú rovnaké udalosti a zastávajú názor, že ekonomické sankcie sú ďalším dôkazom rusofóbie zakorenenej na Západe. Vladimír Putin a jeho prívrženci omylom obviňujú za všetky problémy – ktoré ruský štát zažil za obdobie od roku 1991 – západné sprisahanie. Britský komentátor podotýka, že krajiny, ktoré sa pripojili k NATO po skončení studenej vojny, urobili tak z vlastnej vôle, pretože sa obávali Ruska na základe skúseností z nedávnej vlastnej histórie. Demonštranti, ktorí v rokoch 2011-2012 zabrali ulice Moskvy, neboli „americké bábky.“ Boli to skutoční Rusi s reálnymi sťažnosťami.
Podobne ekonomický a politický chaos v Rusku v deväťdesiatych rokoch nebol „zavedený v Rusku zo Západu“ – ako to uvádza putinovská ideológia. Vyplýval z kolapsu sovietskeho systému a neskorších chýb ruskej vlády. Ale teraz americký demokratický systém – ktorý triumfoval v roku 1989 – je sám v hlbokých problémoch. Rusko znovu rokuje s americkým prezidentom ako rovnocenná superveľmoc. Pre Vladimíra Putiun je to „chvíľa sladkej pomsty.“ Pre amerických liberálov by to malo byť dôvodom na reflexiu. Veľa z toho, čo sa stalo v Putinovom Rusku, vyplýva z neúspechu riešiť domáce problémy uprednostňovaním obviňovaniu Západu zo zodpovednosti za všetky strasti krajiny. Teraz je lákavé pre amerických liberálov, aby vinili Rusko za svoju „nočnú moru“ Donalda Trumpa. Ale skutočné problémy v oboch krajinách začínajú doma.