Problémy rozháranej politickej scény na Slovensku umocňuje geopolitická kríza – opozícia by sa nemala domáhať vládnutia za každú cenu

Nad politikmi vládnej koalície sa vznáša „prízrak“ predčasných parlamentných volieb, hoci je to skôr opozičná „fatamorgána,“ i keď každý nasledujúci deň pokračovania súčasnej vlády naznačuje, že sa táto optická ilúzia čoraz viac blíži skutočnosti. Predseda preferenčne najsilnejšej vládnej strany SaS Richard Sulík „simuluje“ odchod z koalície, aby prinútil premiéra Eduarda Hegera k odstráneniu z kabinetu ministra financií Igora Matoviča; robí to však predovšetkým z toho dôvodu, aby prezentoval gesto svojim potenciálnym voličom, ktorý od neho očakávajú, že zbaví vládu bremena predsedu najsilnejšej parlamentnej strany, každým dňom potápajúcej sa ku dnu. Sulík sa odhodlal k demonštratívnemu gestu, pretože sa zrejme obáva, že ďalšia koexistencia s Matovičom vo vládnom kabinete by mohla ublížiť volebným preferenciám SaS.

Kým lídri dvoch preferenčne najsilnejších politických strán – strany Hlas-SD a strany Smer-SD – sú s preferenčnými percentami spokojní, vodcovia koaličných politických subjektov sa živia nádejami, že údaje z volebných prieskumov sú iba čísla, ktoré sa do termínu volieb ešte „zázrakom“ zmenia. Nespoliehajú sa pritom ani tak na pred voľbami sľubované reformy, ale predovšetkým na rozdávanie sociálnych benefitov, ako aj na pôsobenie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré preukážu trestnú zodpovednosť opozičných politikov za korupčné delikty a zneužívanie právomoci verejných činiteľov v období predchádzajúcich vlád. Zdá sa však, že proces hľadania spravodlivosti akosi kríva a jeho výsledky neposkytujú očakávaný politický kapitál v súperení s opozíciou. Väčšina občanov súčasnej vládnej koalícii nedôveruje, pretože doteraz nepreukázali ani morálnu autoritu, ale ani politickú a odbornú kompetenciu spravovať štát.

Problémy rozháranej politickej scény na Slovensku umocňuje geopolitická kríza, vyvolaná ruskou inváziou na Ukrajinu. Naviac sú znásobené infláciou a energetickou krízou, ktorá našu krajinu postihne v takej miere, ako máloktorý európsky štát. V tomto kontexte by bolo logické, keby všetky opozičné i mimoparlamentné strany prišli s riešeniami, ktoré zmiernia dopady očakávaného kritického vývoja. Ide totiž o to, že ak si doteraz preferenčne najsilnejšie opozičné strany trúfajú v takom komplikovanom období vládnuť, mali by občanom prezentovať, aká je ich predstava riešenia črtajúcich sa problémov. Premýšľajúci občania očakávajú, že budúca vláda – ktorá vzíde z najbližších parlamentných volieb – sa ujme moci s konkrétnymi plánmi na zabezpečenie energetických a surovinových zdrojov, efektívnymi projektmi využitia prostriedkov z Fondu rozvoja Európskej únie a rozvážnou koncepciou zahraničnopolitického smerovania Slovenska, zakotvenou v našich osvedčených spojeneckých vzťahoch.

So zreteľom na uvádzané okolnosti by sa opozícia nemala domáhať za každú cenu vládnutia v období, ktoré už teraz sa javí ako komplikované a viacrozmerne náročné. Nech sa súčasná vláda ešte popasuje s tým, čo prináša vývoj iniciovaný Putinovou vojnou na Ukrajine. Opozícia by si nemala predčasne brať na seba nevyhnutné bremeno nepopulárnych opatrení, ktorým sa aj tak nevyhne. Je síce pravda, že Eduard Heger nemá potenciál predsedu vlády, ale súčasná vládna zostava by mala ešte dostať šancu, aby sa voliči jednoznačne presvedčili, či sa pri parlamentných voľbách vo februári 2020 rozhodli správne. Do volieb v riadnom termíne je dosť času na to, aby sa politické strany na hlasovanie náležite pripravili, skorigovali svoje doterajšie predstavy o vládnutí a predložili občanom na posúdenie také volebné programy, ktoré nebudú naivným ľuďom sľubovať „modré z neba,“ ale poskytnú im racionálne riešenia, ktoré si vyžaduje súčasná doba.

Zatiaľ rozvrstvenie sympatií voličov k jednotlivým politickým stranám nedáva záruku, že existuje reálna šanca, aby mohlo mať Slovensko stabilnú vládu. Špekulácie niektorých komentátorov a analytikov o budúcej vládnej koalícii nie sú tiež príliš povzbudzujúce. Rovnako pozitívne nepôsobia ani pokusy podaktorých médií podsúvať do pozornosti verejnosti politikov, ktorí preukázali svoju spôsobilosť pri spravovaní štátu v inej dobe. Ich návrat do verejného života by nepôsobil ako integrujúci prvok, ale by ešte viac prehlboval rozdelenie spoločnosti. Zostali totiž v zajatí historických stereotypov, ktoré im bránia vnímať aktuálnu realitu novými očami. Žiaľ, platí to aj o niektorých predstaviteľoch súčasnej politickej elity, ktorí nepochopili, že fenomén kompromisu  politike – to nie je len hľadanie tzv. zlatej strednej cesty, ale aj vzájomné obojstranné ústupky politických subjektov v záujme dosiahnutia spoločných vyšších cieľov.