Problémom Slovenska je mizerný stav opozičných elít – občania sú nespokojní s korupciou, klientelizmom a protekcionizmom

Nie všetkých politikov – vládnych i opozičných – pri realistickom hodnotení ich vyjadrení a činov možno hádzať do jedného vreca. Ale zriedkakedy sa vyskytuje taká kritická sebareflexia, akú v nedeľu 30. septembra 2018 prezentoval v diskusnej televíznej relácii TA3 „V politike“ poslanec Národnej rady z hnutia Sme rodina Milan Krajniak. Na margo posledného protestného pochodu iniciatívy „Za slušné Slovensko“ totiž konštatoval, že „ľudia protestujú, lebo neveria nikomu z nás.“ Ku Krajniakovemu vyjadreniu sa žiadať doložiť otázku, že koľko bolo tých ľudí, ktorí prišli na piatkový protest v Bratislave a ostatných slovenských mestách. Preto oveľa presnejšou mierou nespokojnosti je posledný prieskum volebných preferencií agentúry Focus; jeho výsledky viac-menej kopírujú čísla z prieskumov za posledné mesiace, keď sa preferencie politických strán pohybovali na približne rovnakej úrovni a ich rozdiely sa blížili úrovni štatistickej chyby.

Komentátori naklonení opozičným politickým subjektom sa „utešujú“ tým, že Smer-SD, Most-Híd a SNS by už súčasnú koalíciu nezostavili, keďže spolu by získali iba 65 kresiel v parlamente. Avšak ani „ideovo“ blízke opozičné strany by podľa prieskumu nemali dosť mandátov na to, aby dali dokopy vládu, ktorá by mohla byť protiváhou súčasného kabinetu. Mieru náklonnosti opozičným zmenám ilustruje tiež nie príliš reprezentačná účasť na nedávnych „mládežníckych“ protestoch. Podaktorí analytici si tento fakt vykladajú optimisticky a nepripúšťajú, že pouličné protesty nenapĺňajú politické očakávania väčšiny spoločnosti. Okrem toho neberú do úvahy argument, že demagogické omieľanie tragickej kauzy vraždy Jána Kuciaka a jeho partnerky už prekročilo hranicu racionálnej únosnosti triezvo rozmýšľajúceho občana.

Stagnácia volebných preferencií opozície svedčí o tom, že väčším problémom Slovenska, akou je nespokojnosť občanov s aktuálnou spoločenskou situáciou, je mizerný stav opozičných elít. Nepriamo to vyjadril v televízii  bezškrupulózny poslanec Krajniak – čo chápali na začiatku pouličných protestov aj ich organizátori, ktorí nepustili k mikrofónom pred demonštrantov opozičných lídrov, aby tak „neodplašili“ niektorých nespokojencov. Ide totiž o to, že je dosť ľudí kritizujúcich  súčasný stav spoločnosti, avšak títo nedôverujú ani Richardovi Sulíkovi, Igorovi Matovičovi alebo Alojzovi Hlinovi. Nepáčia sa im ich nabubrelé, spektakulárne a pokrytecké frázy, prikrášlené protificovskou rétorikou.  Viacerým sa pozdáva premiér Peter Pellegrini, ktorý na rozdiel od svojho predchodcu na poste predsedu vlády nechrlí agresívne  vyhrážky, ale argumentuje pokojným a vecným tónom.

O nedôvere časti opozičného elektorátu voči opozičným vodcom svedčí tiež fakt, že už niekoľko mesiacov sa na verejnosti objavili úvahy o návrate do politiky ľudí, ako boli Mikuláš Dzurinda alebo Ivan Mikloš, ktorí sa pričinili o reformu slovenskej ekonomiky a posunuli krajinu tesnejšie k euroatlantickým štruktúram. Aj nápad urobiť súčasného prezidenta republiky Andreja Kisku opozičným politikom je dôkazom prehlbujúcich sa pochybností o tom, či opozícia pod vedením súčasných „kormidelníkov“ dokáže v parlamentných voľbách  získať väčšinu a chopiť sa „moci“ – ako to nedávno sľuboval Andrej Kiska. Opotrebovaní opoziční politici, ich prehlbujúca sa neschopnosť zrozumiteľne komunikovať s potenciálnymi voličmi , ale hlavne ich nepresvedčivý politický program  im nedávajú šancu, aby dokázali vo voľbách v roku 2020 presvedčivo zvíťaziť.

Je nepopierateľným faktom, že občania sú nespokojní so všadeprítomnou korupciou, klientelizmom vládnucich elít už od čias Vladimíra Mečiara – exekutívu Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej nevynímajúc – a s protekcionizmom všetkých straníckych farieb. Netrpia však politickou krátkozrakosťou, a preto neveria, že súčasná opozičná garnitúra dokáže dlhodobo pretrvávajúci stav zmeniť. Ak opozícii príliš nepomáha  ani masívna podpora tzv. mienkotvorných médií, potom treba uvažovať aj nad takou alternatívou, že po parlamentných voľbách v roku 2020 môže sa Slovensko ocitnúť v zložitej situácii, akú donedávna zažívali v Českej republike. Realisticky uvažujúci politik Milan Krajniak naznačil potrebu kritickej sebareflexie, ktorú si vyžaduje celé stranícke spektrum, ak sa krajina pod Tatrami má vyhnúť krehkej vláde, o akej sníva svoj nenaplnený sen predseda teraz ešte najsilnejšej opozičnej strany.