Prezidentka nahnala „vodu na mlyn“ Robertovi Ficovi – odstránenie Ivana Šimka z kresla ministra  nezostane bez razantnej reakcie opozície

Neuvážené odvolanie Ivana Šimka z postu ministra vnútra spustilo proces ďalšej deštrukcie spoločnosti, ktorá sa nachádza v stave neistoty a rozkolísanosti hodnôt. Zdá sa, že prezidentka Zuzana Čaputová – ani premiér Ľudovít Ódor – nedokázali hlbšie preniknúť do podstaty nezhôd medzi ministrom Šimkom a jeho podriadeným policajným prezidentom Štefanom Hamranom. Neanalyzovali širšie politické súvislosti tohto konfliktu, a preto neboli schopní predvídať, aké následky vyvolá ich viac-menej povrchné riešenie problému v tak dôležitom mocenskom rezorte, akým je ministerstvo vnútra. Okrem iného, uvedený prístup oboch ústavných činiteľov svedčí o tom, že nemajú k dispozícii kompetentných poradcov, ktorí by ich mali zorientovať v zložitej otázke a navrhnúť jej variantné riešenia, aby sa predišlo ďalším politickým komplikáciám. Prezidentku ani predsedu vlády neospravedlňuje fakt, že im chýba primeraná politická prax, resp. skúsenosť z dlhodobého pôsobenia v politike.

Zbaviť Ivana Šimka poverenia riadiť ministerstvo vnútra nebol zo strany prezidentky Zuzany Čaputovej akt politickej prezieravosti, ale potvrdenie jej charakteristiky, že ani za štyri roky vo funkcii hlavy štátu vôbec nepochopila zložitosť fungovania vládnej administratívy a jej prepojenie s politikou. Ako keby výkon prezidentskej funkcie vnímala iba cez jej javovú stránku, teda protokolárne povinnosti a krasorečnenie podľa napísaného textu. Žiaľ, v jej najbližšom okolí sa nenašiel nikto, kto by jej nezištne vysvetlil, aká je miera jej zodpovednosti vyplývajúcej z ústavných povinností súvisiacich s výkonom prezidentského úradu. Nemala ani príležitosť dôvernejšie poznať tzv. vysokú politiku, pretože jej predchádzajúce skúsenosti z verejnej činnosti pramenili v angažovanosti ako občianskej aktivistky. Z uvedeného vyplýva, že pani prezidentka bola pri svojom rozhodovaní vo veľkej miere odkázaná na úsudok sprostredkovaný od iných subjektov.

Aj premiér Ľudovít Ódor prejavil svoju neadekvátnu politickú skúsenosť, keď sa vzdal ministra vnútra Ivana Šimka a kapituloval pod nátlakom policajných funkcionárov na čele s policajným prezidentom Štefanom Hamranom. Predseda vlády – rovnako ako minister Šimko – ponechali vo funkcii politického nominanta predchádzajúcej vládnej garnitúry, hoci už boli verejne známe viaceré príznaky toho, že policajný prezident javí okázalé príznaky politickej previazanosti s bývalým ministrom vnútra Romanom Mikulcom. Podľa niektorých špekulácií Hamranova pozícia bola poistená tým, že do funkcie policajného prezidenta bol nominovaný v období, keď poradcom ministra Mikulca bol Jaroslav Spišiak. Bývalý policajný prezident v marci opustil svoju kanceláriu pri ministrovi a oznámil vstup do politického hnutia Progresívne Slovensko, kde mu sľúbili post ministra vnútra, ak bude tento politický subjekt vo voľbách poslancov Národnej rady SR v septembri 2023 úspešný.

Iba politickí analfabet mohli predpokladať, že odstránenie Ivana Šimka z kresla ministra vnútra zostane bez razantnej reakcie opozície. Dokonca bývalý premiér Mikuláš Dzurinda označil bez zábran argumenty Zuzany Čaputovej a Ľudovíta Ódora odôvodňujúce odvolanie ministra Šimka za balast a prejav slabosti. Na zbavenie poverenia riadiť ministerstvo vnútra neboli vecné dôvody. Policajný prezident za asistencie niektorých médií tzv. hlavného prúdu šírili dezinformácie, že Šimko zasahoval do vyšetrovania a prekrúcali okolnosti, ktoré viedli ku konfliktu medzi ministrom a Hamranom. Postupne vychádzajú na povrch fakty, že ministrovi Šimkovi sa nepozdávali niektoré pochybenia polície, a preto sa skupina Hamranovych policajných dôstojníkov obávala, že minister im nebude tolerovať aktivity nad rámec zákona, ako to bolo za čias ministrovania Romana Mikulca.

V kontexte s takýmto vývojom aktuálnej situácie možno bez preháňania uviesť, že predvolebný boj vstupuje do etapy tvrdej konfrontácie. Najvyšší ústavní činitelia svojím postupom voči Ivanovi Šimkovi nielen nahnali „vodu na mlyn“ Robertovi Ficovi, ale sproblematizovali viaceré varianty potenciálneho  koaličného usporiadania vlády, ktorá sa bude formovať po voľbách 30. septembra. Vývoj posledných dní potvrdzuje, že kategória trochu jednoduchších ľudí nedominuje iba medzi radovými voličmi, ale vyskytuje sa aj medzi ambicióznymi politikmi, pachtiacimi sa po moci. Čierno-biela optika pri vnímaní vážnych spoločenských problémov vedie k lacným riešeniam, ktoré problémy neriešia, ale ich znásobujú. Možno už za krátky čas sa presvedčíme o tom, či je v silách pragmatického multifunkčného ekonóma Ľudovíta Ódora skrotiť policajnú hydru a zastaviť proces deštrukcie spoločnosti.