Prezident Trump prilieva benzín do regiónu, ktorý je už v plameňoch – použijú lídri Európskej únie „záchrannú brzdu“ ?

Karikatúra britského denníka Financial Times vystihuje situáciu, v ktorej sa ocitli najvyšší predstavitelia Európskej únie v dôsledku rozhodnutia prezidenta Donalda Trumpa anulovať záväzky Spojených štátov plynúce zo Spoločného komplexného akčného plánu (JCPOA) – ako znel oficiálny názov zmluvy, podpísanej vo Viedni 14. júla 2015. Signatármi boli stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN, Nemecko, vysoká predstaviteľka Európskej únie Federica Mogheriniová a Irán, ktorý prijal záväzok v nasledujúcich 15 rokoch obmedziť svoj jadrový program iba na mierové účely. Tento akt viedol k ukončeniu sankcií proti Iránu, ktoré významnou mierou obmedzovali jeho ekonomický rozvoj a negatívne vplývali na životnú úroveň obyvateľov tejto – na ropu bohatej – krajiny.

Politický komentátor britského denníka Financial Times Philip Stephens načrtol, ako by mala Európa reagovať na rozhodnutie prezidenta Donalda Trumpa odstúpiť od jadrovej dohody s Iránom. Pripomína, že nie je to po prvýkrát, keď sa Európania stretli s pohŕdaním Donalda Trumpa medzinárodným poriadkom, ale zrušenie dohody JCPOA je podľa neho najväčší rozkol v transatlantických vzťahoch od konca studenej vojny. Označil to za kapituláciu pred nepríjemným režimom v Teheráne a „prilievanie benzínu do regiónu, ktorý je už v plameňoch.“ Poznamenal, že oblasť – mimochodom – sa nachádza vedľa Európy.  Podľa neho dohoda obmedzujúca iránske jadrové aktivity bola nedokonalá, ale bez nej Teherán mal prostriedky i motívy na vytvorenie bomby.

Trumpa nemožno “vypnúť ako televízor“ – píše Stephens – pretože Európa závisí od USA pri obrane kontinentu. V tejto súvislosti uvádza, že Angela Merkelová minulého roku v dôsledku verejnej frustrácie povedala, že Trumpov príchod do Bieleho domu bol výzvou Európe, aby prevzala väčšiu zodpovednosť za svoje záležitosti. Všetko, čo odvtedy kancelárka urobila, naznačuje, že Nemecko je menej ochotné niesť bremeno nákladov na vlastnú bezpečnosť. Európa si zaistí svoju nezávislosť od USA, keď bude ochotná za to zaplatiť. Realizmus si však vyžaduje nerezignovať.  Prvou prioritou musí byť zachovanie toho, čo zostalo z jadrovej dohody. Európa – a zvyšok medzinárodného spoločenstva – musia preukázať ochotu dodržiavať dohodu s Iránom – zrušenie sankcií výmenou za zdržanie sa jadrových zbraní.

Európski politici deklarovali, že sa budú snažiť o výnimky pre svoje spoločnosti zo sankcií Donalda Trumpa. Možno budú musieť ísť ďalej. Ak prezident trvá na uplatnení americkej ekonomickej moci na potrestanie, povedzme, nemeckých, francúzskych alebo britských spoločností, musí Európa reagovať odvetou. Nejde o obranu obchodných záujmov, ale o uznanie, že Irán bude rešpektovať jadrovú dohodu iba vtedy, ak bude dodržané sľúbené oslobodenie od sankcií. Keďže neexistujú výnimky, Európska únia by mala odškodniť všetky svoje podnikateľské subjekty obchodujúce s Iránom, ohrozené americkými sankciami. Hrozila by tu eskalácia typu „oko za oko – zub za zub“, ale ak to Európa myslí seriózne, bude musieť riskovať.

Druhým imperatívom je to, aby európski lídri dokázali, že je možné urobiť to, že budú rázne brániť akýmkoľvek vojenským útokom proti Iránu a zabránia tomu, aby USA v takomto konflikte používali základne v Európe. Britský komentátor pripúšťa, že režim v Teheráne je nepríjemný, ale vojna – o ktorú sa usilujú Izrael a Saudská Arábia – bude ešte nebezpečnejšia. Európania by nemali hľadať útechu vo fakte, že rozhodnutie prezidenta Trumpa ich dostalo do rovnakého tábora, ako sú Čína a Rusko – hoci niektorí môžu pripomenúť, že v čase suezskej krízy v roku 1956 Washington sa spojil s Moskvou, aby formálne odsúdili Veľkú Britániu a Francúzsko v OSN. Komentátor Stephens ironicky poznamenal, že musí to byť „pochúťka“ pre Trumpových republikánskych kolegov, ako sa USA podarilo úplne izolovať od priateľov a spojencov a posilniť tak ich protivníkov.