Premiér Pellegrini ťahá za kratší koniec povrazu – Fico by nemal podliehať ilúzii, že politik za svoje chyby neplatí !

Vnútropolitické udalosti posledných týždňov potvrdzujú neistú mocenskú pozíciu premiéra Petra Pellegriniho v materskej strane Smer-SD. Najvypuklejšie sa to prejavilo pred pár dňami, keď mala ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská predložiť do parlamentu zákon o reforme zdravotníctva – tzv. stratifikácii nemocníc, ale napriek Pellegriniho podpore sa tak nestalo, pretože ho tesne pred predložením na rokovanie Národnej rady SR stopol predseda strany Smer-SD Robert Fico. Argumentoval tým, že návrh zákona nemá podporu poslancov jeho strany, SNS, Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko a hnutia Sme rodina. Realita je však taká, že keby mal Fico záujem reformu podporiť, tak poslanci Smer-u za projekt reformy zdravotníctva zahlasujú. Zásadná odlišnosť postoja Roberta Fica od názorov premiéra Pellegriniho v tejto otázke nie je jediným príkladom, ako sa pozície oboch politikov rozchádzajú. Diferencie medzi nimi sa nedávno prejavili aj vo vzťahu k osobe podpredsedu Národnej rady SR Martina Glváča i v názore na zákaz zverejňovania prieskumov volebných preferencií 50 dní pred voľbami. V takomto kontexte treba chápať tiež nenáležité vyjadrovanie predsedu Národnej rady SR Andreja Danka na adresu Pellegriniho, ktorý mu už dávnejšie „leží v žalúdku“ – čo potvrdil aj svojou kritikou, že sa mu nepozdávajú premiérové slová, že by si vedel predstaviť vládnuť s Kiskom: „To bolo napľutie do tváre voličov Roberta Fica.“

Pri hodnotení mocenského vplyvu oboch najvyšších predstaviteľov strany Smer-SD možno konštatovať, že Robert Fico stavia na podpore väčšiny jeho prívržencov v poslaneckom klube strany a kalkuluje s tým, že si stále udržiava sympatie „národno-konzervatívne“ založených voličov, prevažujúcich v elektoráte strany. Práve tak si možno vysvetliť aj Ficov postoj v kultúrno-etických otázkach i zotrvačnosť v jeho chápaní sociálnej politiky strany. Prieskumy volebných preferencií presviedčajú Fica o tom, že pozná sociálnu mentalitu a hodnotové priority väčšiny svojich voličov. Vo vzťahu k príslušníkom straníckej elity sa drží zásady „vernosť až za hrob,“ teda vzájomnú lojalitu považuje za prvok, ktorý má držať stranu pohromade a zabrániť jej triešteniu. Na druhej strane ako realistický politik – teda pragmatik – snaží sa o to, aby nevyhrocoval názorové vnútrostranícke konflikty, ak nemá pocit, že ho zástancovia iných názorov ohrozujú.

Zatiaľ z uvedeného zorného uhla sa pozerá aj na premiéra Pellegriniho, ktorý za svoju doterajšiu politickú kariéru vďačí jeho donedávna takmer nevýraznému pôsobeniu v politike. Avšak keby bol býval premiér Peter Pellegrini výraznejšou osobnosťou v minulosti, sotva by sa bol prepracoval do „najvyšších poschodí moci.“ Aj keď bol v strane Smer-SD prakticky od začiatku, pre Fica dlho bol iba lojálnym „pešiakom“ a takto ho až doteraz vnímal. Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky – ako aj prepuknutí kauzy Kočner – nastala však na Slovensku zásadne nová spoločenská situácia, v ktorej sa začal Pellegrini prejavovať inak, ako tomu bolo predtým. V politike to nie je výnimočný jav – stačí uviesť ako príklady mená Michail Gorbačov alebo Alexander Dubček, aby sme ilustrovali, ako dochádza k „vyniknutiu“ ľudí, zdanlivo nie príliš známych alebo nie výrazne zapísaných do povedomia spoločnosti. Možno si predseda Smer-u predstavoval Pellegriniho ako svoju „bábku“, keď ho strana nominovala na post predsedu vlády po Ficovi.

I keď Robert Fico pokorne nevyprázdnil mocenský priestor Petrovi Pellegrinimu a neprijal rolu povestnej „chromej kačice“, nový premiér sa pokojne ujal kormidla exekutívy, ale nie tak, aby sa vyhol opatrnému taktizovaniu a zdržanlivosti, ktorú opozícia a jej naklonené médiá interpretujú ako príznak podriadenosti bývalému premiérovi. Keď sa však „poriadne rozhliadol v priestore po Ficovi,“ uvedomil si, že postupne musí riešiť problémy nakopené za minulé obdobie a nebáť sa verejne prezentovať názory, aj keď sa nezhodujú s názormi Fica. Nevedno, či až posledné megakauzy doviedli Pellegriniho k záveru, že musí ráznejšie konať, aby čelil kritike opozície, ktorá žiada zbaviť Slovensko korupcie, klientelizmu a partokracie – inak nerestí, trápiacich našu krajinu za všetkých predchádzajúcich vlád. Premiér Pellegrini zreteľne vníma mieru nespokojnosti občanov – ktorú môžu prejaviť v parlamentných voľbách vo februári 2020 – pričom si uvedomuje šance opozície prevziať moc. V takomto rámci naznačil potrebu kompromisu s politickými protivníkmi, čo svedčí o jeho schopnosti premýšľať v strategických dimenziách.

Doterajšie prieskumy volebných preferencií odôvodňujú hodnotenia analytikov, že Smer-SD aj po februárových parlamentných voľbách bude mať najpočetnejší poslanecký klub v Národnej rade Slovenskej republiky. V takejto súvislosti je zaujímavý postreh predsedu strany Most-Híd Bélu Bugára, že po voľbách by mohla vzniknúť vláda troch koaličných partnerov: Smer-SD, SNS a Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko. Niektoré politické kroky Roberta Fica v poslednom období to nevylučujú, ale premiér Peter Pellegrini opakovane vylúčil, že by išiel do vlády s Kotlebovou stranou. Možno ani časť elektorátu Smer-u by uvedenú trojkoalíciu neakceptovala a zmenila by svoju náklonnosť voči Ficovej strane v prospech iného politického subjektu. Opoziční politici a s nimi spojené médiá sa snažia vyvolať roztržku medzi Ficom a Pellegrinim, aby zabránili volebnému víťazstvu Smer-u. Zatiaľ obaja – napriek niektorým odlišnostiam v názoroch – nenechali sa uniesť dynamikou politického boja do tej miery, aby nezhody medzi nimi pochovali Smer-SD a jeho budúcnosť na politickej scéne Slovenska. Hoci aktuálne Pellegrini „ťahá za kratší koniec povrazu,“ Fico by nemal podliehať ilúzii, že politik za svoje chyby neplatí!