Predseda parlamentu sa za pochodu učí politickú matematiku – jeho „šermovanie bublinami vyhrážok“ na partnerov nezabralo ?

Špekulácie o predčasných parlamentných voľbách na Slovensku vyprchali skôr ako príslovečná „búrka v pohári vody“. Iba niektorí povrchní analytici a senzácie chtiví politickí komentátori rozvíjali hypotetické kombinácie siločiar na slovenskej politickej scéne, ktorá síce vrie už vyše roka, ale „bublanie“ nespokojnosti vo vládnej koalícii ešte nedosiahlo limit skutočnej vládnej krízy, aký sme zažili pred rokom, keď Roberta Fica vystriedal na poste premiéra Peter Pellegrini. Začiatočník vo vysokej politike Andrej Danko – ktorý sa sám pri niektorých príležitostiach deklaroval v pozícii „nováčika“, závistlivo poškuľujúceho po politických programoch Viktora Orbána či Jaroslawa Kaczynského – „zašermoval“ svojim koaličným partnerom pred očami výhražným varovaním o predčasných voľbách, hoci mu mohli sotva uveriť, keď jeho Slovenská národná strana vo volebných prieskumoch „živorí“ na úrovni najnižších preferencií – 7,5 % – odkedy sa v roku 2016 vrátila do parlamentu.

Možno polemizovať o tom, či by predčasné voľby do Národnej rady SR zachránili súčasnú nie príliš povzbudzujúcu úroveň preferencií SNS pred ďalším poklesom – alebo by poskytli strane šancu osloviť tú časť elektorátu strany, ktorej viac imponuje „prostoreký“ Štefan Harabín alebo tradícií Tisovho gardistického štátu dovolávajúci sa Marian Kotleba – či dokonca „zaťato“ nevzdávajúci sa Robert Fico. Smiešne spektakulárny Andrej Danko sa spolieha na to, že voličov osloví demonštratívnym rusofilstvom, „teatrálnym“ odporom proti americkej vojenskej prítomnosti na letiskách v Kuchyni a na Sliači a sociálnymi balíčkami – odpozorovanými od Fica – ako aj daňovými a odvodovými úľavami v prospech podnikateľov i spotrebiteľov. Aby tieto kroky oslovili potenciálnych voličov, obdobie do predčasných volieb by nestačilo na to, aby sa mohli premietnuť do volebných preferencií. V takomto kontexte nie je teda pre záujmy SNS výhodné, aby sa ponáhľala k parlamentným voľbám.

Nedá sa ani súhlasiť s názorom niektorých politológov, že by upadajúce preferencie strany Most-Híd mali viesť Bélu Bugára k riešeniu, aby svoju stranu zachraňoval pred „vypadnutím“ z Národnej rady SR predčasnými parlamentnými voľbami. Potenciálny elektorát tejto strany je aktuálne v stave neurčitosti, umocnenej kampaňou okolo prezidentských volieb a vnútropolitickou atmosférou, poznačenou nie strategicky uváženým rozhodnutím Roberta Fica uchádzať sa o post predsedu Ústavného súdu SR. Béla Bugár je skúsený politik, ktorý vie, že jeho strana tancuje na hrane priepasti a nepodstúpil by však riziko predčasných volieb s neistým výsledkom. Azda kalkuluje aj s tým, že po parlamentných voľbách v roku 2020 budú vládu zostavovať politici súčasnej opozície a títo budú pri skladaní novej koalície na hlasy Bugárovej strany odkázaní. Za takejto situácie a možnej perspektívy strana Most-Híd nebude „slepo“ kráčať s Ficovým Smerom, ale ani sa bezhlavo nevrhne do neistoty s riskantnými výsledkami pre jej budúcu parlamentnú existenciu.

Predčasné voľby by neprišli vhod predovšetkým novým politickým subjektom, počínajúc hnutím Progresívne Slovensko – ktoré môže kalkulovať s časťou elektorátu budúcej prezidentky Zuzany Čaputovej – až po ďalšie avizované, resp. očakávané politické strany, spájané s menami súčasného prezidenta Andreja Kisku či neúspešného prezidentského kandidáta Štefana Harabína. Nové strany by mohli významnou mierou odčerpať voličov strán súčasnej opozície, ale potrebujú čas na to, aby sa organizačne skonsolidovali a etablovali vo verejnej mienke. Z toho dôvodu ani neprekvapujú hlasy súčasnej opozície volajúce po voľbách v skoršom termíne. V tomto ohľade by aj strane Smer-SD možno vyhovovali predčasné voľby, ale proti tomu stojí argument, že voľby na budúci roku poskytujú strane Roberta Fica nádej i šancu, aby si získala aspoň časť strateného elektorátu, ovplyvniteľného ľavicovým populizmom a nedávno dohodnutými opatreniami vládnej koalície zameranými na zníženie daní a ďalšie sociálne benefity.

Vzťahy vo vládnej koalícii v období pred blížiacimi sa voľbami naďalej poznačia prejavy rivality, príznačnej pre súperenie o voličov príbuznej názorovej orientácie. Týka sa to najmä relácie medzi stranou Smer-SD a SNS, pretože konzervatívne a nacionalisticky založení voliči oscilujú medzi týmito dvomi politickými stranami. Andrej Danko si však nemôže dovoliť riskovať strategickú roztržku s Ficovou stranou, pretože po voľbách do Národnej rady SR bude neakceptovateľným partnerom pre opozíciu, ktorá principiálne odmieta Dankove vrelé prejavy vzťahov voči Rusku i jeho odmietanie bilaterálnej dohody o obrannej spolupráci Slovenskej republiky so Spojenými štátmi americkými. V takomto kontexte nedávne Dankove otvorené signály o predčasných parlamentných voľbách možno vnímať predovšetkým ako „šermovanie bublinami vyhrážok“, určenými skôr voličom než koaličným partnerom. Asi si predseda parlamentu zopakoval základy z politickej matematiky a potom si vypočítal, že v Národnej rade SR by sa nenašlo dosť hlasov, aby schválila zákon o predčasnom konaní parlamentných volieb.