Predčasné voľby by ukončili politickú kariéru Matoviča ako premiéra – politici by chceli, aby Čaputová „hrala v straníckom tričku“

Slovensko prežíva obdobie prehlbujúcej sa degenerácie elít – a to práve v takej ťažkej dobe, akou je pandémia Covid-19. Stupeň úpadku myslenia ľudí, ktorí by mali „vziať rozum do hrsti“ a naznačiť, čo robiť ďalej, aby sa krajina nepotácala v neistote a neprepadala do krízy a chaosu, ilustruje aktuálny článok bývalého ministra financií a vicepremiéra Ivana Mikloša. „Krstný otec ekonomických reforiem“ Dzurindových vlád uvádza ako vzory intelektuálne „podvyživenému premiérovi Igorovi Matovičovi nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú – či dvojnásobného predsedu vlády Mikuláša Dzurindu. Spomenúť mená týchto politikov v súvislosti s nárokmi na Igora Matoviča ako šéfa administratívy, je niečo také, ako porovnávanie výkonu Mercedesu s Trabantom. Samozrejme, že Ivan Mikloš je dostatočne inteligentný na to, aby chápal, že spomínať Merkelovú alebo Dzurindu v kontexte s nárokmi na Matoviča je nenáležité, čo tiež naznačil – ale jeho politický úsudok nectí, keď sa odvoláva na premiérovu legitimitu, odvodenú z mandátu, podloženého hlasmi voličov.

V krízovej situácii – v akej sa nachádza Slovensko – by mal byť Ivan Mikloš otvorenejší a prostoreko úprimnejší. A keď sa rozhodol argumentovať príkladmi z civilizovaných krajín – kde premiérom ani predsedom parlamentu nemôžu byť osoby s podvodne získanými vysokoškolskými titulmi – tak ako príklad zodpovedného prístupu k osudu vlasti mal opísať situáciu z mája 1940, keď britský parlament vymenil neschopného Nevilla Chamberlaina a nahradil ho – často rebelujúcim, ale skúseným politikom – Winstonom Churchillom. Podobne, ako v ťažkých časoch britskí poslanci vyjadrili dôveru mužovi, s ktorým nie raz boli „na kordy,“ tak by sa teraz mali nájsť vo vládnej koalícii na Slovensku premýšľajúci ľudia s prirodzenou autoritou, ktorí zbavia krajinu extravagantného premiéra bez politickej koncepcie a bez schopnosti vnímať politiku a vládnutie  ako zložitý proces, kde sa nemožno zaobísť bez kompromisu, úcty k faktom i pokory.

Nahradiť Igora Matoviča na poste predsedu vlády nie je tak jednoduché, pretože nielen jeho OĽaNO, ale aj celú vládnu koalíciu tvoria rôznorodé a v politike nie príliš podkuté postavy a „postavičky.“ Vzdelanejších, rozhľadenejších a skúsenejších koaličných politikov možno spočítať na prstoch dvoch rúk. A už vôbec nemožno nachádzať analógiu medzi úrovňou poslancov britskej Dolnej snemovne v roku 1940 a intelektuálnou kapacitou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2020. Napriek tomu sú v našom parlamente i v exekutíve niektorí ľudia, ktorí disponujú zdravým úsudkom do tej miery, že realisticky vnímajú atmosféru v spoločnosti a mohli by iniciovať proces smerujúci k ukončeniu neistoty a pocitu provizória súčasnej vlády. Ak sa v koaličnom tábore nenájdu takí, aby prejavili odvahu zmeniť situáciu, môže dôjsť k ďalšej radikalizácii pomerov, takže kríza vyvolaná pandémiou sa znásobí.

Opozícia vidí východisko z takéhoto nepriaznivého stavu v predčasných parlamentných voľbách. Možno predpokladať, že by ukončili politickú kariéru Igora Matoviča ako premiéra, ale doterajšie prieskumy volebných preferencií naznačujú, že pomer síl v parlamente by po predčasných parlamentných voľbách nedával šancu na vznik stabilnejšieho vládneho kabinetu. Pre stranu Smer-SD predčasné voľby sú bojom o záchranu pred „nepríjemnosťami,“ ktoré sa začali aktivitou orgánov činných v trestnom konaní proti jej nominantom a „protežantom“ v predchádzajúcom  období. Pre novú politickú stranu – ktorú založil Peter Pellegrini – Hlas-SD, predčasné voľby poslancov Národnej rady Slovenskej republiky by boli predovšetkým politickou aktivitou, zameranou na petrifikáciu jej voličskej základne, aby sa Pellegrini dostal medzi „hráčov,“ rozdávajúcich politické karty v boji o prerozdelenie moci. Nie je   seriózne špekulovať o zostave budúcej vlády – azda možno iba konštatovať, že na jej čele by už nebol Igor Matovič. Avšak v prípade volebného úspechu Pelleginiho strany možno „popustiť uzdu“ aj politickej fantázii !

V rámci úvah o tom, ako sa bude vyvíjať Slovensko v najbližšom období nemožno vynechať prezidentku republiky Zuzanu Čaputovú. Ústava jej kompetencie síce výrazne obmedzuje, ale už niekoľkokrát dokázala jednoznačne prejaviť kritický postoj voči niektorým názorom a krokom premiéra Matoviča. Trochu jednoduchší ľudia deformovaní straníckou „optikou vnímania politiky“ ju nie celkom pochopili, ale v demokracii je to už raz tak, že každý si môže veci verejné vykladať po svojom. Dokonca sa vyskytli medzi nimi vládni i opoziční politici, ktorí by boli najradšej, keby hlava štátu „kopala za nich v ich straníckom tričku.“ Našťastie pre občanov Slovenskej republiky má lepších poradcov, ako sú títo kritizovaní politici. Práve so zreteľom na tento fakt nemožno vylúčiť, že prezidentka republiky Zuzana Čaputová zohrá v nadchádzajúcom vnútropolitickom vývoji Slovenska rovnakú historickú úlohu, ako to dokázal prezident Michal Kováč v súboji s autokratickými maniermi vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara !