Pred čím má strach Igor Matovič ? – ani stav slovenskej opozičnej scény nenapĺňa očakávania triezvo uvažujúcich občanov

Možno pozorovatelia politických pomerov na Slovensku – ktorí sa intenzívne „špárajú“ v komplikovaných zákutiach chorej duše Igora Matoviča – si všimli nedávne verejné vyjadrenie predsedu najsilnejšej vládnej strany o jeho obavách, že „po ďalších voľbách nám tu reálne hrozí konglomerát typu mafia light, čiže Pellegrini, SaS, Progresívne Slovensko. To je scenár, ktorý sa tu črtá.“ Z citovaného výroku bývalého premiéra  možno logicky usudzovať, že predseda strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti ešte vníma reálne fakty, i keď niektoré jeho riešenia aktuálnych problémov spoločnosti z pozície ministra financií tak nepôsobia. Azda aj tu kdesi možno hľadať vysvetlenie Matovičovho správania, ktoré svedčí o tom, že ani on si nerobí ilúzie, ako môže súčasná vládna koalícia v najbližších parlamentných voľbách dopadnúť, avšak napriek tomu nestratil nádej, že voliči zostanú tak naivní, ako boli vo februári 2020 a nechajú sa kúpiť primitívnymi populistickými gestami.

Triezvi analytici už dávno Igora Matoviča ako dôveryhodného lídra vládnej koalície  odpísali. Dokonca jeho partneri vo vláde sa správajú tak, ako keby koaličná zmluva bola iba zdrapom prázdneho papiera. Jej platnosť uznávajú iba vtedy, keď im to vyhovuje. Práve výdatným Matovičovým pričinením utrpela nielen autorita jeho osoby, ale v podstate aj vážnosť celej vlády. Uvedená okolnosť významnou mierou negatívne ovplyvnila rešpekt občanov voči exekutíve, ktorá zodpovedá za riadenie našej krajiny v mimoriadne zložitom období. Problém premiéra trpiaceho viacerými spoločenskými defektmi nebol odstránený ani jeho odchodom z tejto funkcie, pretože ho vystriedal pomerne jednoduchý „nomenklatúrny káder“ OľaNO. Nástupca Igora Matoviča v kresle ministerského predsedu je výrazne poznačený submisívnym vzťahom k svojmu straníckemu šéfovi a trpí nedostatočnou intelektuálnou výbavou, ktorú očividne prezrádza jeho slovník a štýl komunikácie.

Ani lídri ostatných vládnych subjektov nevykazujú vlastnosti, aké sa od nich práve v dobe pandemickej krízy očakávajú. Predsedníčka rozdelenej strany Za ľudí Veronika Remišová je poznačená Matovičovym „genetickým kódom“ a zúfalo bojuje o svoje prežitie na politickej scéne. Šéf populistickej strany Sme rodina Boris Kolár v kritických situáciách sedí na dvoch stoličkách a podľa jeho správania možno usudzovať, že po najbližších parlamentných voľbách kalkuluje s angažovanosťou v modeli „mafia light.“ A predseda momentálne najvplyvnejšej koaličnej strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík taktizuje tak, aby odlákal čo najviac sklamaných voličov svojich koaličných partnerov do „košiara“ vlastného elektorátu. V kontexte uvádzaných faktov je pochopiteľné, že kľúčovou prioritou vládnych politikov nie sú ani tak optimálne – niekedy aj nepopulárne – postupy proti pandémii, ale ohľady na ubúdajúce percentá volebných preferencií.

Očakávania triezvo uvažujúcich občanov nenapĺňa ani stav slovenskej opozičnej politickej scény, na ktorej dominuje strana Hlas-SD. Jej predseda Peter Pellegrini nenabral dostatok politickej odvahy, aby sa k niektorým nepopulárnym témam boja proti pandémii postavil otvorene. Zrejme kalkuloval s tým, že svojím postojom k očkovaniu sa mu podarí získať prívržencov z tábora jeho bývalého straníckeho rivala Roberta Fica. Zatiaľ výsledkom takéhoto postoja je fakt, že Pellegriniho strana od leta minulého roku stratila časť svojho potenciálneho elektorátu. Vzostup volebných preferencií strany Smer-SD v poslednom období nespočíva len v politike postavenej na agitácii proti anti-pandemickým opatreniam vlády, ale prispieva k tomu aj konanie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré v niektorých prípadoch sa nedržali princípov zákona. Opozícii nepriamo napomáhajú i médiá tzv. hlavného prúdu jednostrannosťou pri prezentácii niektorých aktuálnych spoločenských otázok.

Markantným prejavom takejto jednostrannosti je snaha novinárov hádzať Petra Pellegriniho do jedného vreca s Robertom Ficom. Vyhliadky Slovenska v čase – keď vývoj pandémie neveští blížiace sa optimistické finále a vládni politici sú sústredení predovšetkým na to, aby si zachránili svoju „kožu“ – nie sú ružové. Našťastie sú však aj novinári, ktorí – povedané slovami komentátora s „otvorenou hlavou“ – vidia v spoločnosti „nevyriešené konflikty, osobné animozity, vysokú nedôveru vlády v spoločnosti, opozíciu schopnú v zásade čohokoľvek a zanovitý odpor koaličnej zostavy k osvojeniu si politického remesla.“ Aj u týchto novinárov by mali predstavitelia mimoparlamentných strán hľadať inšpiráciu a nápady, ako prekonať súčasnú mizériu slovenských politických elít. Žiada si to zbaviť sa ideologických stereotypov, nebáť sa pomenovať problémy pravými menami a pochopiť význam kompromisu, bez ktorého nie je možné robiť efektívnu politiku zodpovedajúcu širším spoločenským záujmom.